Ján Blažovský
22.9.2020
Krátky list na dlhú rozlúčku
Keď rakúsky spisovateľ Peter Handke získal v roku 2019 Nobelovu cenu za literatúru, vyvolalo toto rozhodnutie búrlivé reakcie a veľa sa o ňom diskutovalo. Samotné zdôvodnenie Nobelovej komisie ale hovorilo o „jazykovej vynachádzavosti“, s ktorou autor skúmal „perifériu a špecifickosť ľudskej skúsenosti“. Práve o mimoriadnej schopnosti práce s jazykom svedčí nedávno vydaná kniha Krátky list na dlhú rozlúčku.
Próza Krátky list na dlhú rozlúčku pripomína skladačku, pri ktorej síce po častiach skladáme celok, no dopredu sme nevideli predlohu, a preto je občas potrebné sa pozastaviť, odstúpiť a uvažovať nad dielom. Handke nám poskytuje určité indície, ako bude do seba skladačka zapadať, robí to však nenápadne, len príležitostne a pri nepozornom čítaní ich aj minieme bez povšimnutia. Preto si text vyžaduje svoj čas, ticho a sústredenie. Dej je pritom pomerne jednoduchý, kľúčový je jazyk.
V románe sa hlavná mužská postava vydáva na cestu po USA, aby sa vyrovnala s rozpadnutým vzťahom s Judith, ktorú ešte istý čas hľadá. Mladý muž nemá vodičský preukaz, a keď kontaktuje bývalú priateľku, ktorá sa práve chystá na dlhú jazdu, podnikne s jej dcérou roadtrip spojený s reflexiami o navštívených miestach aj bolestiach duše. Výnimočnosť knihy spočíva v neustálych detailných opisoch všetkého, čo bolo zažité, videné a precítené. Akoby sa autor snažil až reportážne zachytiť snahu zabudnúť na predchádzajúci život spojený s bolestnou stratou.
Pozorovania postavy pripomínajú literárnu techniku vnútorného monológu, akoby opis udalostí vedel sprostredkovať hlbšie porozumenie situácie, v ktorej sa postava ocitla. Alebo to môžeme chápať aj ako akési mentálne fotografie, ktoré si ukladá ako spomienky a bude z nich čerpať po návrate do bežného života, aj keď teraz si to práve nedokáže predstaviť. Handkeho jazyk je však veľmi vizuálny, jednotlivé scény sa dajú ľahko predstaviť ako dianie na filmovom plátne.
A práve táto príbuznosť textu a filmu nie je vôbec náhodná. Handke vydal Krátky list na dlhú rozlúčku v roku 1972 a už v roku 1974 režisér Wim Wenders natočil film Alica v mestách (Alice in den Städten), ktorý je považovaný ako roadmovie odpoveď na Handkeho knihu. Wenders a Handke spolupracovali aj v ďalších rokoch, najznámejší z filmov ich vzájomnej kooperácie je film Nebo nad Berlínom (v angličtine pod názvom Wings of Desire, v nemčine Der Himmel über Berlin) z roku 1987. Krátky list na dlhú rozlúčku je tak pekným príkladom, ako dokáže literárny jazyk sprostredkovane pôsobiť aj v takom odlišnom médiu, ako je film. Funguje to ‒ a výsledkom je dvojica diel, ktoré patria k sebe.
Peter Handke: Krátky list na dlhú rozlúčku
Preklad: Eva Mládeková
Tatran 2020
148 strán
