Lazarovy ženy
Nešťastné osudy boľavých ľudí z boľavej zeme. Možno až takto lakonicky by sa dala zhrnúť obsahová náplň bravúrneho románu Lazarovy ženy od ruskej autorky Mariny Stepnovovej. Veľkolepá rodinná sága tiahnuca sa od konca devätnásteho storočia až po deväťdesiate roky storočia minulého totiž útočí tak nehoráznou silou, že i pomerne zdatný znalec ruskej tvorby (to ako ja) len nechápavo krúti hlavou.
Stepnovová vo svojej v poradí druhej knihe rozvíja príbeh niekoľkých generácií žien, ktorých životná púť sa pretína v jednom spoločnom bode. Tým je muž menom Lazar Lindt. Záhadná existencia. Človek odnikiaľ. Najdúch, vyvrhnutý besom revolúcie rovno pred dvere moskovskej štátnej univerzity, netúžiaci po inom než po štúdiu. Zainteresovaní v ňom čoskoro objavia nie „obyčajného“, ale absolútneho génia na poli fyziky a matematiky. Lindtova sláva začína strmhlavo stúpať a jeho hviezda sa jagá farbou najjagavejšou: červenou žiarou lepších zajtrajškov, mieru, všeobecného blaha a rovnosti.
Z Lindta je kľúčový strojca sovietskej vedy, čo ho stavia na roveň nedotknuteľných kremeľských bohov rozhodujúcich o živote a smrti poddaných obývajúcich šestinu planéty. Do jeho života však najzásadnejším spôsobom prehovorí niekoľko žien. Ich vzájomné vzťahy a konflikty spustia dramatické udalosti, ktorých ďalekosiahle následky poznačia mnohých blízkych i vzdialených (ne)zúčastnených.
Asi toto je základný pôdorys, na ktorom Stepnovová rozohráva skutočne grandióznu spoločenskú fresku, idúc hádam až k samotnej podstate človeka ovládaného pohnútkami ústiacimi do tých najväčších dejinných kataklyziem dvadsiateho storočia. Autorke sa v prvom rade výborne podaril až magicky uhrančivý príbeh nepostrádajúci typicky košatú stavbu, nečakané zvraty a nepredvídateľné odbočky. Doň je vtesnané značné množstvo silných, plnokrvných postáv, z ktorých žiadna nie je jednoznačná, plochá či zidealizovaná. Každý (anti)hrdina je vykreslený v reálnom svetle tak veľmi, ako sa len dá. S príslovečnou psychologickou precíznosťou sú všetci až nepríjemne ozajstní, lebo Marina Stepnovová vidí až na dno utrápenej ruskej duše stíhanej jednou obludnou katastrofou za druhou.
K spracovávaným témam autorka pristupuje naozaj obšírne, s priam fenomenálnou jazykovou vynaliezavosťou, kde sa nájde veľa priestoru pre trpký sarkazmus, pichľavú iróniu aj cynický humor. Rovnakým dielom je však zastúpená aj ohromná ľudskosť, čistý humanizmus a nezištná dobrota, ktorá sa objavuje v tak nečakaných a brutálnych podmienkach, že to jednému rozhodí nervy na mikročastice. Stepnovová narába prirodzene a bez lacného vydierania s tak veľkým emocionálnym spektrom, že zdržať sa dojatia celkom dobre nejde.
Najpodstatnejšie je, že jednotlivé prvky spolu funkčne hrajú a výsledný dejový veľtok je prakticky nezastaviteľný. Presne v duchu najfajnovejšej ruskej klasiky (sú tu badateľní Tolstoj s Nabokovom), si jednoducho vystúpite až na konci.
Je v tom zachytený veľký kus histórie a politiky bytostným spôsobom ovplyvňujúcej život (miliónov) jednotlivcov. Je tu nízke i vysoké. Je tu veľa paradoxov nachádzajúcich krásu v šedivej obyčajnosti aj ošklivosť vo vznešenosti vedy či umenia. Je to silný exkurz do nevyspytateľného, v každom prípade však na všetky pády ťažko skúšaného ľudského charakteru. Raz darmo, ruská tvorba je svojský úkaz, ktorý neprestáva fascinovať.
"Jak úžasný je svět, kde má dokonce i Bůh svou babičku a kde si člověk může té babičce postěžovat nejen na rozbité koleno, ale i na rozbité srdce."
Marina Stěpnova: Lazarovy ženy
Vydal: Ikar 2015
Preklad: Kateřina Kyslíková
336 strán