Stepnovová vo svojej v poradí druhej knihe rozvíja príbeh niekoľkých generácií žien, ktorých životná púť sa pretína v jednom spoločnom bode. Tým je muž menom Lazar Lindt. Záhadná existencia. Človek odnikiaľ. Najdúch, vyvrhnutý besom revolúcie rovno pred dvere moskovskej štátnej univerzity, netúžiaci po inom než po štúdiu. Zainteresovaní v ňom čoskoro objavia nie „obyčajného“, ale absolútneho génia na poli fyziky a matematiky. Lindtova sláva začína strmhlavo stúpať a jeho hviezda sa jagá farbou najjagavejšou: červenou žiarou lepších zajtrajškov, mieru, všeobecného blaha a rovnosti.

Z Lindta je kľúčový strojca sovietskej vedy, čo ho stavia na roveň nedotknuteľných kremeľských bohov rozhodujúcich o živote a smrti poddaných obývajúcich šestinu planéty. Do jeho života však najzásadnejším spôsobom prehovorí niekoľko žien. Ich vzájomné vzťahy a konflikty spustia dramatické udalosti, ktorých ďalekosiahle následky poznačia mnohých blízkych i vzdialených (ne)zúčastnených.

Asi toto je základný pôdorys, na ktorom Stepnovová rozohráva skutočne grandióznu spoločenskú fresku, idúc hádam až k samotnej podstate človeka ovládaného pohnútkami ústiacimi do tých najväčších dejinných kataklyziem dvadsiateho storočia. Autorke sa v prvom rade výborne podaril až magicky uhrančivý príbeh nepostrádajúci typicky košatú stavbu, nečakané zvraty a nepredvídateľné odbočky. Doň je vtesnané značné množstvo silných, plnokrvných postáv, z ktorých žiadna nie je jednoznačná, plochá či zidealizovaná. Každý (anti)hrdina je vykreslený v reálnom svetle tak veľmi, ako sa len dá. S príslovečnou psychologickou precíznosťou sú všetci až nepríjemne ozajstní, lebo Marina Stepnovová vidí až na dno utrápenej ruskej duše stíhanej jednou obludnou katastrofou za druhou.

K spracovávaným témam autorka pristupuje naozaj obšírne, s priam fenomenálnou jazykovou vynaliezavosťou, kde sa nájde veľa priestoru pre trpký sarkazmus, pichľavú iróniu aj cynický humor. Rovnakým dielom je však zastúpená aj ohromná ľudskosť, čistý humanizmus a nezištná dobrota, ktorá sa objavuje v tak nečakaných a brutálnych podmienkach, že to jednému rozhodí nervy na mikročastice. Stepnovová narába prirodzene a bez lacného vydierania s tak veľkým emocionálnym spektrom, že zdržať sa dojatia celkom dobre nejde.

Najpodstatnejšie je, že jednotlivé prvky spolu funkčne hrajú a výsledný dejový veľtok je prakticky nezastaviteľný. Presne v duchu najfajnovejšej ruskej klasiky (sú tu badateľní Tolstoj s Nabokovom), si jednoducho vystúpite až na konci.

Je v tom zachytený veľký kus histórie a politiky bytostným spôsobom ovplyvňujúcej život (miliónov) jednotlivcov. Je tu nízke i vysoké. Je tu veľa paradoxov nachádzajúcich krásu v šedivej obyčajnosti aj ošklivosť vo vznešenosti vedy či umenia. Je to silný exkurz do nevyspytateľného, v každom prípade však na všetky pády ťažko skúšaného ľudského charakteru. Raz darmo, ruská tvorba je svojský úkaz, ktorý neprestáva fascinovať.

"Jak úžasný je svět, kde má dokonce i Bůh svou babičku a kde si člověk může té babičce postěžovat nejen na rozbité koleno, ale i na rozbité srdce."

Marina Stěpnova: Lazarovy ženy

Vydal: Ikar 2015

Preklad: Kateřina Kyslíková

336 strán

Zobraziť diskusiu (0)