Zápletka sčasti skutočnými udalosťami inšpirovaného románu je ukotvená v polovici minulého storočia. Začínajúci a zatiaľ nie príliš výrazný lekár Norton Perina sa v roku 1950, viac-menej z donútenia, pridáva k vedeckej výprave antropológa Paula Tallenta. Ich cieľom je dovtedy takmer neprebádané súostrovie v pacifickej Mikronézii. Podľa istých neoverených dohadov by sa mal na jednom z ostrovov nachádzať záhadný domorodý kmeň, ktorého členovia sa z nevysvetliteľných dôvodov údajne dožívajú nepredstaviteľne dlhého veku. K tragédii všetkých dopadne výprava úspešne. Nie len, že sa podarí potvrdiť existenciu doposiaľ prakticky neznámeho spoločenstva. Ctibažný egomaniak Perina dokázal vypátrať možný zdroj onej, z prísne vedeckého pohľadu, celkom absurdnej dlhovekosti. Jeho dohady následne dokáže experimentálny výskum, čím sa osud súostrovia definitívne spečatí.

Vyspelý „civilizovaný svet“ sem načiahne svoje ziskuchtivé chápadlá a v jeho nenažranej tlame zmizne v podstate všetko pôvodné. „Vedecký pokrok“, štedro živený korporátnymi financiami farmaceutického priemyslu, ženúceho sa za hmlistou vidinou nekonečných ziskov, si v bádaní počína tak dôkladne, že zničí a vydrancuje všetko, čo mu príde do cesty. Stratený raj zabudnutý v oceáne tak mizne v nenávratne, pričom z celej ilúzie o nadprirodzenej dlhovekosti nakoniec aj tak zostanú len trosky.

Hanya Yanagihara v mimoriadne komplexnom texte otvára viaceré neľahké témy. Obraz fiktívnej domorodej kultúry tu v prvom rade funguje ako istý prototyp všetkých tichomorských kultúr, ktoré nedokázali a nemohli odolať brutálnemu nivelizačnému tlaku technicky oveľa vyspelejšieho moderného sveta. Následky týchto stretov majú ďalekosiahly lokálny i globálny dopad, ktorý môžeme vidieť i dnes. Z viacerých kritických perspektív nazerá aj na vedu, onen najdokonalejší nástroj poznania. Autorka v rôznych rovinách analyzuje postavenie vedy v modernej spoločnosti. Jej poslanie a prínos, ale i cenu obetí, ktoré si bádanie žiada už len zo svojej podstaty. Otvára dilemy úzko súvisiace s procesmi experimentovania na živej hmote a ich etickými a morálnymi limitmi. Čo je dovolené? Čo je humánne? Dá sa spoľahlivo nájsť hranica, cez ktorú sa nedá ísť? Do ktorého momentu je veda vedou a od ktorého bodu sa stáva lokajom bezohľadného biznisu? Prečo sa vlastne stále chceme hrať na pánov bohov, keď následky iba letmej koketérie s touto predstavou nie sú vždy len ľudstvu prospešné? Podobné otázky môžu začať prenasledovať čitateľa pri ponáraní sa do skutočne myšlienkovo bohatého Yanagiharinho textu.

Obsahová plnosť je náležite pretavená do filigránsky vycizelovanej formy. Román má podobu akýchsi Perinových memoárov. Hlavná línia je geniálne obohatená o glosy pod čiarkou, cez ktoré do rozprávania vstupuje Perinov najbližší spolupracovník a fanatický obdivovateľ, čím do textu vnáša ďalší pohľad a pridáva mu nové rozmery. Milovníci silného dobrodružstva či dynamikou tepajúcej akcie však zrejme budú sklamaní. Dramaticky „nasypaný“ dej nie je to, o čo tu ide, skôr naopak. Rozprávanie má od začiatku pomalší, nedejový charakter. Stavia sa hlavne na rôznorodých, výrazných, komplexne vykreslených charakteroch zasadených do veľmi atraktívneho prostredia. Jedna z najsilnejších autorkiných devíz spočíva práve v živej, mnohotvárnej opisnosti, vynikajúco podporenej uhrančivou atmosférou, takže o správne napätie tu rozhodne núdza nie je. (Občas mi to pripadalo, akoby sa záľuba v pomalosti Donny Tartt v istých momentoch bizarne zrazila s dusnou, tropickou ťažobou Doylovho Strateného sveta.)

Hanya Yanagihara venovala svojmu debutu nezanedbateľnú časť života a dlhé roky práce sa jej naozaj oplatili, pretože výsledkom je dielko, od ktorého sa nedalo odtrhnúť. Lesní ľudia ponúkajú vskutku originálny, premyslený a širokospektrálny zážitok obsahujúci množstvo provokatívnych podnetov, na ktoré je zrejme nemožné nájsť jednoznačne uspokojivú odpoveď.

Hanya Yanagihara: Lesní ľudia

Vydal: Slovart 2016 (edícia MM)

Preklad: Darina Zaicová

424 strán

Zobraziť diskusiu (0)