Ten moment prirovnáva k filmu Matrix.

Mal na výber. Červená, modrá. Vedel, ktorú tabletku si vyberie, aj to, aké dôsledky to bude mať.

Nepovažuje sa za hrdinu. Neštylizuje sa do roly intelektuála. Možno ešte tak postava z poviedok v jeho vlastnej knihe.

Oleg Sencov je v prvom rade pozorovateľ. Má rád Ukrajinu, rozpráva po rusky – je etnický Rus.

„Krvou a jazykom som totálny Rus, narodený Krymčan a duchom Ukrajinec,” povedal o sebe krátko po prepustení na slobodu. Tá Ukrajina je najdôležitejšia, dodal.

Rád nakrúca a pozerá filmy, a keď sa dostal po piatich rokoch z ruského väzenia, rýchlo doháňal resty. Píše, má veľké plány, prihlásil sa do armády.

Je jasné, že jeho životný príbeh sa delí na pred tým a po tom.

Na pred a po okamihu, keď si v roku 2014 po ruskej okupácii na rodnom Kryme musel vybrať, ako veľmi chce byť rebelom.

Stále je to však ten istý Oleg Sencov.

Možno s podlomeným zdravím, miestami nervný, miestami náladový a uzavretý do seba a sarkastický. Päť rokov vo väzení neprehltnete za pár týždňov a rozhodne sa o tom nebudete dopodrobna rozprávať s novinárom, ktorého vidíte prvý raz v živote.

„Odviezli ma s vrecom na hlave. Snažili sa odo mňa vymámiť mená iných aktivistov. Nepodarilo sa im to. Doviezli ma naspäť do môjho bytu, kde však znovu nič nenašli. A keďže som im nedal žiadne mená, tak prišla scéna ako z filmu Matrix: s dvoma tabletkami – červenou a modrou – a vy si medzi nimi máte vybrať. V mojom prípade to bolo tých sedem alebo dvadsať rokov väzenia,” povedal Oleg Sencov, keď som sa s ním počas studeného decembra rozprával na jednej z mnohých debát, na ktorých vystúpil v rámci svojho európskeho turné.

Stal sa jedným z veľkých príbehov Ukrajiny, ktorú napadol „bratský národ”. Rodina nerodina.

Na turné vyrazil takmer okamžite po návrate do vlasti. Po výmene väzňov, na ktorej sa dohodol nový ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj s ruským súperom Vladimirom Putinom, ktorý sa celý čas pohrával so Sencovovým osudom.

Trvalo päť rokov, kým sa dostal von. Nepomáhal lobing ľudskoprávnych organizácií, svetových režisérov, jeho kolegov ani tlak EÚ či Európskeho parlamentu, ktorý mu dal Sacharovovu cenu za slobodu myslenia, ktorú v roku 1989 dostal napríklad aj Alexander Dubček.

Veľký div, že prišiel tak skoro práve na Slovensko. Do krajiny, kde sa tak málo politikov otvorene zastalo Ukrajiny, keď ju napadlo Rusko a ukrojilo si z jej územia. Namiesto solidarity s naším najväčším susedom predseda Slovenskej národnej rady radšej vystavuje na obdiv kamarátstvo s človekom, ktorý anexiu Krymu naplánoval. A v deň, keď bol Sencov v našom parlamente, radšej prijal šéfa ruskej diplomacie. Tej, ktorá tvrdí, že vojnu na Donbase nezačala a lietadlo MH17 nezostrelil jej raketový systém.

Oleg Sencov si svoj odpor k Putinovmu režimu tvrdo odsedel, hoci to nakoniec bolo o 15 rokov menej, ako mu vymerali vo vykonštruovanom procese.

Prešiel dlhou a drastickou hladovkou odhodlaný zomrieť za ďalších politických väzňov.

„Vybral som si medzi zradou a láskou k svojej krajine. Tých dvadsať rokov, to bol len bonus,” vravel Oleg Sencov a neznelo to pateticky. Skôr tak, akoby to vravela jedna z postáv jeho poviedok.

Oleg Sencov v role pozorovateľa. Tentoraz samého seba. Vidíme ho chvíľu ako z románu od Franza Kafku. Obvinia ho, že je fašista, lebo má doma protifašistický dokument. Svedkovia proti nemu odvolajú svedectvo, lebo bolo vynútené mučením. Sudca, ktorý ho odsúdi, sa mu nevie pozrieť do očí.

Dôkazy chýbajú a aj tak ho odsúdia za terorizmus. A prejde si ruským väzenským systémom až na mrazivý arktický sever.

„Celý láger postavili tak, aby ľudí fyzicky a psychicky zlomili. Je to akýsi mlynček na mäso, kam z celej krajiny dovážajú ľudí, ktorých treba zlomiť. Je to jedno z najhorších miest na svete. Je to veľmi zlé miesto,” rozprával Sencov o väzení v Labytnagu, kde napísal zbierku poviedok Marketér.

Narodil sa v roku 1976, tak ako Moskvič, o ktorom píše vo svojej autobiografickej knihe o študentských časoch. Auto, ktoré prežilo veľa defektov a zrád. Vždy sa však nejako otriaslo. Oleg Sencov kráča ďalej...

Na Ukrajine vydali jeho zbierku poviedok v období, keď sa dostal na slobodu. Na jej uvedenie prišli do filharmónie v Ľvove stovky ľudí a autor tri hodiny rozdával autogramy.

Napísal ju vo väzení, ale hovorí, že takto by ju napísal kdekoľvek.

Z úspešného režiséra Olega Sencova a bývalého politického väzňa sa stala celebrita. Chvíľu ho ten status baví, chvíľu mu lezie na nervy. Tých, čo zaňho stáli na námestiach, možno niekedy svojou odmeranosťou počas debát v Bratislave sklamal.

Po debate sme si sadli do jednej reštaurácie v centre mesta. Oleg Sencov sa neštylizuje. Nehrá sa na hrdinu, ktorý práve vyliezol z väzenia a ako superhrdina ide neúnavne bojovať za slobodnú Ukrajinu.

Je sám sebou so sebou. Unavený a vychutnávajúci si večernú pohodu s prstom na obrazovke mobilu.

Znovu je tým obyčajným Olegom, ktorý chce nakrúcať filmy, pretože ho to baví.

Je ako nosorožec, čo zvonku vyzerá veľmi agresívne, no nikto nevie, ako vyzerá vo svojom vnútri. Tak by sa mal volať film, na ktorom začal pracovať ešte pred tým, ako sa na polostrove Krym objavili zelení mužíčkovia a dali mu vybrať medzi modrou a červenou tabletkou.

- Mirek Tóda

Autor je novinár Denníka N. Ako reportér sleduje

dianie na Ukrajine od Oranžovej revolúcie v roku 2004.

Zobraziť diskusiu (0)