Podobnú obsahovú náplň má aj najnovší autorkin román nazvaný Můra, ktorý na náš trh v minulom roku uviedlo české Argo v brilantnom preklade Lenky Fárové.

V ňom sa tentoraz vydáme mimo fínske územie. Katja Kettu nás privádza rovno do špinavých útrob sovietskeho Ruska v čase najbrutálnejšieho besnenia boľševického teroru. Ocitáme sa vo Vorkute, mrazivom pekle gulagu, kde skončí pätnásťročná Irga Maninenová, hlavná protagonistka príbehu, po tom, ako bezhranične zaľúbená do komunistického agitátora chvatne utečie z Laponska a cez hranice prebehne k Sovietom. Píše sa rok 1937, cesta späť je zaviata naveky. Za údajnú politickú špionáž sa jej láger stáva druhým domovom na nepredstaviteľných dvadsaťpäť rokov.

V tábore sú internovaní politickí väzni prislúchajúci k rôznym národnostiam a etnickým skupinám, z ktorých asi najpodstatnejšiu zložku tvoria Marijci, ugrofínsky mini národ usídlený na ruskom území. Politickí sú vydaní napospas tvrdej šikane regulárnych kriminálnikov rozfragmentovaných do niekoľkých, proti sebe stojacich frakcií. Nad všetkým, aspoň formálne, stoja nevypočítateľní dozorcovia ako predĺžená ruka „oficiálneho“ štátneho teroru. Výsledkom tohto vzájomného spojenia sú absolútne brutálne, neľudské podmienky, kde viac-menej každý deň predstavuje tvrdý zápas o holé prežitie.

V príbehu vystupuje niekoľko výrazných rozprávačov a prelína sa v ňom viacero časových rovín. Katja Kettu tak ume vykresľuje mechanizmy rôznych foriem tyranie, ktoré v kontexte (ruského) historického vývoja priamo nadväzujú jedna na druhú a s perfídnosťou sebe vlastnou systematicky likvidujú každý prejav slobodnej vôle alebo len základných práv na sebaurčenie či aspoň trocha dôstojný život. Autorka však v prvom rade stavia na skutočne silnom príbehu či skôr na niekoľkých masívnych dejových líniách preskakujúcich z minulosti do súčasnosti. V akejsi nelineárnej špirále sa jednotlivé linky napokon zlievajú, komplikujú a zvláštne deformujú až vyústia do viacero nečakaných, priam bizarných koncov.

Kettu opäť uchvacuje bravúrne zvládnutým jazykom, ktorému nechýba naturalistická tvrdosť bezprostredne zachytávajúca každodenné útrapy väzenského života i bezútešnú existenciu v marazme súčasného ruského zapadákova. Výborne sa tu pracuje s rozvrstvenou, veľmi skľučujúcou atmosférou, ktorá sa stáva viac a viac beznádejnou a presne dotvára úplnú absurdnosť jednotlivých hraničných situácií. Pridávajú sa pasáže plné symboliky aj čistej pohanskej mágie, takže text naberá až surrealistický či vyložene spirituálny nádych. Nechýba však ani drvivá priamočiarosť osekaná až na holé, praveké (ne)ľudské inštinkty, ktorým kontru tvorí zopár zahmlených až nepreniknuteľných momentov. Všetko však spolu bezchybne ladí, dá sa do toho okamžite dostať. Rozhodne aj vďaka členitému rozprávačskému tempu pohybujúcemu sa v rozmanitých rytmoch od rozjímavých, lyrizovaných úsekov až po zbesilé, strhujúce ataky nemilosrdne búšiace na čitateľove nervy. Tie ešte na dôvažok dorazia presne mierené dávky pokrúteného, možno až morbídneho, každopádne veľmi čudného humoru, ktorý ani v náznaku nepôsobí odľahčujúcim dojmom.

Katja Kettu znova dokázala namiešať svojráznu, originálnu a provokatívnu textovú zmes a drzo otvára ďalšie neľahké spoločenské témy, ktoré jednoducho nejde do nekonečna ignorovať. Můra drží kvalitatívnu latku na maxime a pravdepodobne vyvolá veľa nejednoznačných, rozporuplných reakcií. Tak to má byť, u mňa dopadla na výbornú.

P. S. Ak niekomu náhodou bude toto málo, nech ide do kina, kde práve beží vynikajúci snímok Stratili sme Stalina a bude mať dosť.

Katja Kettu: Můra

Vydal: Argo 2017

Preklad: Lenka Fárová

384 strán

Zobraziť diskusiu (0)