V českom Odeone to však už pred časom urobili trocha inak. V rámci revitalizácie klasických svetových klenotov siahli po jednom Hugovom menej známom kúsku. Tým je nádherný román Muž, který se směje, preložený Jiřím Našincem.

Ocitáme sa v Anglicku na prelome 17. a 18. storočia. Konkrétne prejdeme najmä dekádu a pol medzi letopočtami 1690 – 1705. Ursus je vydedenec neveľmi túžiaci po stálej ľudskej spoločnosti. Odľud, samozvaný filozof, potulný komediant a ránhojič. Pretĺka sa ako vie i so svojím jediným verným druhom – skroteným vlkom Homom. Spolu prebývajú v pojazdnej búde a slobodne putujú z miesta na miesto. Jednej tmavej zimnej noci ich prekvapí nečakaná udalosť. Na prahu ich pohyblivého domova sa zjaví chlapec s maličkým dievčatkom v náručí, ktorého život visí na vlásku. Šľachetný Ursus obidvoch prišelcov zachráni a poskytne im strechu nad hlavou. Pre oboch najdúchov sa stáva celým svetom. Pri ňom sa učia i spolu vyrastajú. Prazvláštna štvorica sa postupne stáva pravidelnou púťovou atrakciou.

Dea pozná len večnú tmu, lebo odmalička žije v úplnej slepote. Svetlo však nájde v onom chlapcovi – záchrancovi. Je ním záhadný Gwynplaine, zvaný aj „Muž, ktorý sa smeje.“ Jeho pôvod je zastretý rúškom tajomstva, čo však nikomu z jeho blízkych prílišné vrásky na čele nerobí. Práve on je ten, kto priťahuje davy. Jeho čudesne znetvorená tvár u všetkých vyvoláva salvy škodoradostného smiechu. Naň sa chodí baviť porobená luza a občas i nejaký aristokrat. Jeho postihnutie je natoľko výnimočné, že by jeden pochyboval, či je dielom prírody a nie ľudských rúk. Dea s Gwynplainom existujú jeden pre druhého a nič na tom nemení ani fakt, že sú tí najposlednejší z posledných – majú sa totiž radi. Netúžia po inom, len byť navždy spolu. Okolnosti veľkého sveta často kruto trestajúce tých najslabších ale rozhodnú inak. Záhada Muža, ktorý sa smeje nečakane vyjde na povrch, čo vyvolá rad nešťastných situácií, ktoré všetko nasmerujú k osudovému finále.

Okolo tejto základnej dejovej línie popisujúcej príbeh ústrednej dvojice (či štvorice), Hugo vyskladal naozaj masívne kulisy. Monumentálne, košaté, zložito členité, mnohovrstvové, tepajúce životom vo všetkých podobách. Hugo používa sýte farby, pričom si však dáva záležať na tom, aby mu farebná plnosť nezaliala ani jeden detail. Práve v detailoch sa sústreďujú brilantne vypointované postrehy. Je ich tu neúrekom a už beztak podmanivému rozprávaniu dodávajú neodolateľný šarm. Zrejme i vďaka tomu sa tento inak mimoriadne hutný román číta skutočne lahodne, doslova jedným dychom. Pritom sa určite nedá povedať, že by Hugo čitateľom niečo uľahčoval. O žiadnej povrchnosti nemôže byť ani zmienka. Hugo vedľa seba vŕši zdanlivo nesúrodé textové bloky, kde to najrôznejšími podrobnosťami priam kypí. Práve ústredná dejová línia všetko funkčne spája do jedného logického celku, v ktorom Hugo zachytil podstatu toho, čo nejakým spôsobom definovalo dané historické obdobie.

Je tu presne vykreslené spoločenské usporiadanie v podobe majstrovského rezu všetkými sociálnymi vrstvami. „Honosná šľachta“, relatívny stred, hlavne však nekonečný zástup tých dole. Je tu i pomerne exaktná genéza jednej frakcie organizovaného zločinu s jeho približným zrodom, rozmachom, zánikom aj priamym prepojením na vtedajšie politické špičky.

Kvantum rôznych tém, to si žiada adekvátne výrazové postupy. Prelínajú sa tu teda rôzne formálne prvky. Na vykreslenie extrémnych triednych rozdielov si Hugo berie to najlepšie z politicky angažovaného sociálneho románu či skôr ho sám rovno vytvára. Silný humanizmus a buričský tón volajúci po spravodlivejšom systéme sú v emóciami natrieskanom texte jasne badateľné. K vierohodnému zachyteniu panujúcich spoločenských pomerov si potom s veľkou chuťou prisadí rozsiahle popisné pasáže, ktoré už naozaj nemajú ďaleko k čistokrvnej historickej faktografii. Pre niekoho je kvôli tomu Hugo v podstate nečitateľný, ja si však myslím, že práve týmto položil základy modernej historickej dokumentaristiky. Štýl, ktorý v súčasnosti špičkovo zvláda trebárs Michail Zygar, skutočne môže mať začiatok niekde tu. Hugovi prosto všetky atribúty výborne kooperujú, čo ide opäť na vrub ústrednému motívu, o ktorý sa môže vždy stopercentne oprieť.

Muž, který se směje prináša úchvatný romantický príbeh veľkej lásky nemilosrdne ugniavenej tragédiou života v hlbinách histórie. Victor Hugo ho vyzbrojil takým emocionálnym tlakom, že by pohol horou. Toto je naozaj veľké. Som nesmierne rád, že sme sa konečne stretli, priateľu.

Victor Hugo: Muž, ktorý se směje

Vydal: Odeon 2016

Preklad: Jiří Našinec

744 strán

Zobraziť diskusiu (0)