Ali Smith, spisovateľka, ktorá si viac ako štvrťstoročie vychutnáva umelecké prostriedky ako rozpor a oxymoron, ako semienko otvárajúce sa v tme, postupne odhaľuje jadro románu – nádej. „Pravá nádej,“ hovorí jedna z postáv, je „v skutočnosti neprítomnosť nádeje“.

Umeleckým duchom Jari je Tacita Deanová. Prvýkrát ju autorka predstavuje cez jej kriedovú kresbu The Montafon Letter na tabuli širokej sedem metrov, cez obraz hory takej obrovskej, že „stena sa stala horou a hora sa stala akousi stenou“, s lavínou valiacou sa na diváka, ktorá „stíchla len na taký malý okamih, aby ten, kto sa na ňu pozerá, mal čas ju pochopiť“. Je to silný symbol budúcnosti, ktorá sa pred nami rozprestiera: vplyv brexitu, enormné znečistenie životného prostredia a strašná paralýza politickej vôle, ktorá sužuje Britániu i široký svet.

Muž, ktorý si v Kráľovskej akadémii zašomre popod nos „doriti“, keď hľadí na snehovú scenériu, je Richard Lease, televízny režisér, ktorého päť minút slávy už dávno odznelo. Je tu kvôli svojej drahej priateľke a spolupracovníčke, scenáristke Paddy, ktorá mu už veľmi dávno navrhla, aby svoju odcudzenú dcéru brával v duchu do galérií, aby tak udržal ich spojenie nažive. Už roky udržiava vnútorný dialóg s imaginárnym dieťaťom, zatiaľ čo jeho skutočná dcéra dospieva vo svete bez neho. Román sa pohráva s časom so Smithovej príznačnou bezstarostnosťou, takže keď sa kniha otvára, Paddy práve zomrela; Richard je zdrvený smútkom za ženou, ktorú päťdesiat rokov uctieval ako hrdinku. Vydáva sa na púť trúchlenia, ktorá sa prelína s príbehom inej stratenej duše: Brittany, mladej ženy, ktorá pracuje ako dozorkyňa v imigračnom záchytnom centre. Nie je to väzenie, zdôrazňuje Brit, ale „účelové imigračné záchytné centrum navrhnuté na spôsob väznice“.

Podrobnosti o každodennom živote zadržaných prevzaté zo správ spravodajstva a anonymných svedectiev, ktoré Smith nazhromažďovala, tvoria šokujúce a nahnevané jadro knihy, kým do tejto odporne realistickej ríše nevkročí čarovné dieťa Florence. Rovnako ako Lux v Zime, je aj Florence klasický tróp Ali Smith: cudzinec, ktorý dokáže prebudiť spiacu predstavivosť a emócie postáv a prelomiť zamrznuté more vo vnútri.

Jar je často priamejšia a explicitnejšia ako hravý hádankový štýl, na aký sme u Ali Smith zvyknutí. Sú v nej dialógy, ktoré vyjadrujú rozčúlenie a zúrivosť nad stavom sveta a ktoré sa na fikciu veľmi neponášajú: „Čo sa stalo so všetkými dobrými ľuďmi v tejto krajine? (...) Rasizmus, povedal Richard. Legalizovaný. Legalizovaný 24/7 vo všetkých správach a vo všetkých novinách, na toľkých obrazovkách, z milosti boha nekonečných nových začiatkov, boha, ktorému hovoríme internet.“

Jar je román s veľkým množstvom postáv a Smith doň vkladá veľa tém, od vizionárskych opisov prírody až po oplzlosti na Twitteri. Jej vtipy sú pochmúrne, inokedy rozmarné, keď sa medzi všetkými troma románmi odhaľujú prekvapivé a dojímavé súvislosti. Ako Shakespeara a Deanovú Smith privoláva aj duchov „dvoch veľkých spisovateľov bez domova, veľkých odpadlíkov“, spisovateľku poviedok Katherine Mansfieldovú a básnika Rainera Maria Rilkeho, ako aj jej milovaného Charlieho Chaplina, ktorý sa stáva putujúcim umelcom obyčlovekom.

Posledná strana vyhlasuje, že jar je „veľkým spojivom“. A tento opis sa dobre hodí aj pre samotnú Ali Smith.

Ali Smith: Jar

V preklade Kristíny Svrčkovej vychádza v edícii -klad vydavateľstva Artforum v polovici mája 2021.

Preklad formou štipendia a vydanie knihy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Podľa článku The Guardian text preložila a pripravila Kristína Svrčková.

Zobraziť diskusiu (0)