Najväčšiu moc máme dnes
Rudé slunce je románom z prostredia Rumunska, ktorý svojou atmosférou sprítomňuje aj hnev, aký zažíval Dominik Tatarka v Démonovi súhlasu. Pri čítaní vznikne dojem, že odpor voči socializmu môžeme zažívať v širšom kontexte. Divadlo o národnej súdržnosti infikovalo mnohé štáty bývalého Sovietskeho zväzu, a tak možno hovoriť o dejinách spoločného odporu. Gheorghe Stroe denníkovou formou zachytáva život úbožiaka, ktorému ktosi požičal pocit moci. Hlavný protagonista tohto príbehu nemá ďaleko ani od takej postavy, akou bol Barnabáš Kos z príbehu dramatika Petra Karvaša.
Dojímať sa nad vlastnými vetami je indikátorom vážnych psychických defektov. Ak k tejto svojej vlastnosti dostanete nadšený dav ochotný počúvať, ide už nielen o ľudskú, ale aj spoločenskú katastrofu s často deštruktívnymi následkami. Absolútna moc v dejinách po sebe zanechala dlhokánsky smrteľný zoznam a jej rezonancie v rôznych podobách vnímame vo svete dodnes. Manipulácia s masou, citové vydieranie, vyhrážky a heslá jednoty pod hrozbou vojny majú, žiaľ, stále svoje pevné miesto v štruktúrach moci. Z psychiatrického hľadiska je podhubie týchto dôsledkov rozmanité. Narcizmus, komplexy, pocit menejcennosti, krivda. Dav preferuje kohosi, kto žije problémy prostého ľudu. Počúva ikonu, ktorá klame o okamžite možnej ceste von z problémov. Vo väčšine prípadov sa však stáva, že na tribúne už nie je autentický človek, ale hybridná atrapa vykonštruovaného štátnika.
Rumunský spisovateľ Gheorghe Stroe vo svojom románe Rudé slunce (Havran, 2020) denníkovou formou zaznamenáva život dvojníka neznámeho diktátora a kritizuje obskúrnu oddanosť moci. Bez okolkov by sa dalo povedať, že dvojník vysokého politika nemá ďaleko od neslávne známej pozície mafiánskeho štartéra, pretože sa priamo vystavuje fatálnym rizikám. Len z dôvodu, že sa podobá na kohosi dôležitejšieho. Sám je pritom na mizine, nepodstatný, v hodnotovom rebríčku ešte nižšie ako telesná stráž. Konzumuje len to, čo zostane. Je ako pes naivne chodiaci okolo stola v nádeji, že niečo spadne a on nezomrie od hladu. Vo chvíľach, keď je sám, sa navyše v surreálnych sekvenciách priamo konfrontuje so svojou minulosťou. Poprel nielen svoju identitu, ale aj hodnoty, minulosť a pôvod. V dennom svetle ale nie je na hanbu čas. Tá prichádza s tichosťou noci, kde sa už pred sebou a svojimi skutkami nedá uniknúť. Tie intervenujú sen, odďaľujú spánok. Kto zostáva ležať v posteli? Čísi syn, rodič, manžel. Predovšetkým však vodca. Alebo jeho dvojník s pocitom vodcu. Bezbranný, naničhodný. Dotvorená replika kohosi cudzieho.
Napriek mizérii dvojníkovi stačí rozvášnený dav. Dokáže sa od svojej chudoby odosobniť a na moment má pocit, že kohosi tam vonku zaujíma. Že zažíva autentickú podporu burácajúceho ľudu. Pritom je len nastrčený chudák. Čím viac dôveruje svojim umelým schopnostiam, tým viac sa vzďaľuje bezpečiu. Na tom však nezáleží, v krajnom prípade by po jeho smrti vyšiel pred skormútený dav zázračne oživený, neohrozený a rozzúrený diktátor, ktorý by jeho osud používal ako argument na odplatu.
Umelá viera vo svoje schopnosti je nebezpečná. Navyše, ak sú predpísané, jasne kopírujú čísi referát o aktuálnej pravde. Našou najzákladnejšou schopnosťou by malo byť prirodzené hodnotenie všetkého, čo má na nás vplyv. Aby sa nestalo, že sa budeme hnevať na minulosť neskoro. Najväčšiu moc máme v prítomnosti.
Gheorghe Stroe: Rudé slunce
Havran, 2020
Preklad: Jiří Našinec
Obraz: Pastier so stádom, monogramista V. G., polovica 18. storočia, nemecký maliar, webumenia.sk