Napriek všeobecnému povedomiu zostáva šikana stále výrazným problémom dnešnej doby. Jej obeťami sú aj hlavné postavy románu Nebo, štrnásťročný chlapec, ktorého čitatelia poznajú len pod prezývkou Škuľavec, a jeho spolužiačka Kodžimová. Obaja sú v triednom kolektíve outsidermi, ktorí sa neustále stávajú terčom posmechu a fyzického násilia. Začnú si vymieňať listy a práve v tejto tajnej komunikácii prvýkrát zažívajú dovtedy nepoznanú intimitu vzájomného pochopenia.

„ ‚Mám ráda tvoje oči,‘ řekla Kodžimová. ‚Už jsem ti to říkala, je to důležitej symbol. Tvoje oči jsou tím, kým jsi ty. (...) Miluju tvoje oči‘ “(str. 119).

Heaven je obraz (možno inšpirovaný Chagallovými Narodeninami) zobrazujúci dvoch milencov pri stole v miestnosti s červeným kobercom. Majú podivne predĺžené krky – tak aby si stále mohli byť nablízku. Stačí tak málo a človek sa ocitá v nebi, na mieste ničím nerušenej blaženosti. Akoby sme sa my sami stávali nebom pre našich blízkych a oni sami boli nebom nám. Niečo také nepotrebuje špeciálne kulisy. Úplne postačí obyčajný stôl na úplne obyčajnom červenom koberci v úplne obyčajnej miestnosti.

Cítiť blízkosť je jedna zo základných ľudských potrieb. Niekedy len vedomie toho, že aj v ťažkých chvíľach pri nás niekto stojí, dokáže človeku dodať ohromné množstvo energie. To pociťuje Kodžimová, pre ktorú sa Škuľavec stáva prvým človekom, ktorý jej naozaj rozumie. Spoločne sa snažia pochopiť dôvody na nich páchanej šikany, čo tieto činy znamenajú pre tých, ktorí ich konajú, a ako v konečnom dôsledku vnímajú situáciu oni dvaja, obete.

„Nechápu, jak může docházet k tak debilním situacím. Musím věřit, že existuje bůh, který to všechno, co se děje, vidí. Pŕijde čas a bude po všem a pak pochopíme smysl veškerý bolesti a všeho, čím jsme prošli a co jsme překonali. (...) Smysl spousty věcí člověk pochopí ještě za života, jen některý mu dojdou až po smrti. Ale na tom, kdy se to stane, vlastně vůbec nezáleží. Důležitý je, aby měl tenhle druh utrpení a smutku nějakej smysl“ (str. 81).

A tu nastáva rozkol. V postave Škuľavca je viditeľný prerod z pasívneho prijímateľa k buričovi. Začína odmietať bezvýchodnosť situácie a chce sa vzoprieť. Pre Kodžimovú je šikana údelom, bremenom, ktoré musí niesť, lebo jeho význam pochopí až neskôr, keď bude všetko dávať zmysel. V dialógu sa tak stretávajú dva diametrálne odlišné pohľady. Máme mučenícky znášať ťažké útrapy alebo sa za seba biť?

Mieko Kawakami sa očami štrnásťročného dieťaťa snaží pochopiť nielen podstatu šikany, ale zaujíma ju aj všeobecný postoj jednotlivca k násiliu. Okrem pohľadov Škuľavca a Kodžimovej predstavuje aj tretí názor. Život nemá absolútne žiadny zmysel, všetko je dielom náhody a zhody okolností. To oprávňuje ľudí robiť si všetko, čo sa im zachce. V postave Momoseho odkrýva machiavelistický svet bez morálnych zásad, svet neľútostných sebcov, v ktorom každý robí to, na čo sa zmôže, a v ktorom silnejší vždy porazí slabšieho.

„Vžívat se do situace jiných lidí bys mohl jedině, kdybys žil ve světě bez rozporů. Mezi lidma bez konfliktů. Kde žijí takoví lidi? Neexistujou, co? V takovým světě nežijeme. Každej myslí jen sám na sebe, na svoje vlastní pohodlí a podle toho se taky chová. Ale protože nikto nemá rád, když mu jinej šlape na paty, šíří podobný lži jen proto, aby mu někdo cizí nenarušil jeho pohodlí. Je to tak? Každej dělá úplně v klídku věci, který by se jemu samotnýmu nelíbily, kdyby je někdo dělal jemu“ (str. 149).

Nebo ma presvedčilo, že mierna skepsa, s ktorou som ho začínal čítať, nebola oprávnená. Vždy mám radosť, keď ma kniha prinúti uvažovať, reflektovať vlastné názory a navzájom ich konfrontovať. Toto sa Nebu opakovane darilo.

Mieko Kawakami : Nebo (SK)

Preklad: Dana Hashimotová

Odeon, 2025

Mieko Kawakami : Nebe (CZ)

Preklad: Klára Macúchová

Odeon, 2023

Zobraziť diskusiu (0)