Pripomenutie Jana Nerudu

Spomenul som si na staručkú knihu vo svojej knižnici. Vrátil som sa k nej a trochu si v nej listoval. Belasé vydanie je z päťdesiatych rokov a volá sa Nový pán sveta a iné fejtóny. Pamätám si, že týmto mysterióznym pánom boli tabakové výrobky a od tejto pointy sa celou knihou tiahla línia vtipných aj mrazivo trefných, aj keď tendenčných postrehov. Autorom bol český básnik a publicista Jan Neruda (1834 – 1891) a reflektoval nielen trampoty so spoločnosťou rodnou, ale aj s Amerikou, kam sa v tých chvíľach hrnulo veľké množstvo jeho (aj našich) krajanov.

Vydanie spojené s piatou dekádou minulého storočia však, prirodzene, nebolo na edičnom programe vydavateľstva (SVKL) iba tak — z čírej úcty k autorovi. Ten svoje obavy adresoval západnému progresu a bál sa, že materializmus môže byť pre istú sumu hodnôt likvidačný. Sám bol aktívnym básnikom a intelektuálom. Citlivo teda vnímal, že vzdelanie môže byť industrializáciou potláčané, ak nie priamo ohrozené.

Pred Amerikou si teda zatváral okno, aby mu domov nepriniesla prisilný vietor a ten mu nerozhádzal papiere. Na druhej strane sa však na ňu pozorne díval z diaľky.

Amerika Josepha Mitchella

To prostredie, o ktoré (alebo ktorého) sa Neruda svojím spôsobom obával, o niekoľko desiatok rokov vo svojich kvalitných publicistických textoch reflektuje Joseph Mitchell. Spájam ich účelovo, lebo napriek tomu, že sú to dva rozdielny pohľady — zvonku aj zvnútra, majú totožný zmysel pre pochopenie každodennosti. Aj Neruda, aj Mitchell rozumeli ľuďom do bodky. Neruda s citom básnika a opatrnosťou klasického intelektuála, Mitchell s precíznosťou novinára a detailnosťou portrétistu.

Nekrolog jedné nálevny (Opus, 2022) je reprezentatívnou publikáciou hneď z niekoľkých dôvodov. Ukazuje náročnú tému prohibície v jemnom osvetlení. Nedemonštruje ju na poli veľkých, kriminálnych dejín. Tie sa žurnalisticky, ale aj umelecky (napríklad filmy The Public Enemy, Little Caesar, Scarface) predávali samy od seba. Skôr ju stavia pred obyčajného človeka. Ten si v zlomových chvíľach cestu k poháriku aj tak nájde.

Po ďalšie, ak nie je prohibícia vo vedľajšej úlohe, ocitá sa v podtexte. Ale nie, kniha nie je vonkoncom iba o konzumácii alkoholu. Aj keď konzumácia ako taká je skoro jej hlavnou témou. Hovorí totiž o tom, akú kultúru okolo seba koncentruje gastronómia (mäso a morské plody). Cielene nevyzradím viac, pretože Mitchellove zápletky a pozorovania spojené s jedlom sú naozaj jedinečné.

Hluchonemí, stratení, vulgárni, nenásytní, rasistickí a iní

Všetky z týchto vlastností vieme vďaka reportážnym poviedkam Josepha Mitchella prišiť vtedajším Američanom. Pozor. Nepíše o nich z pozície elity ani z postu nafúkaného spoločenského kritika. Nehľadá bulvárne správy o hlupákoch. Je totiž minimálne taký dobrý poslucháč ako rozprávač, pretože je motivovaný porozumieť a nájsť pointu. V jeho pointách cítiť humornú snahu ponúknuť holému životu dramatickú štruktúru. A zato si smiech strieda s rozčarovaním aj ľútosťou kľučku na jedných dverách.

Ak pozliepate odpovede jeho čitateľov na otázku „Prečo Mitchell?“, unisono zarezonuje — lebo rozumel! Každej, aj tej najčudáckejšej a najhoršej povahe. Dobre, keďže sa neviem dočkať, ako to niektorí budete čítať, ponúknem drobnú, ale ozaj iba drobnú zápletku jednej z poviedok. Volala sa Pád fašismu v distriktu Black Ankle. Figuruje tu hnusná banda Kukluxklanu terorizujúca okolie. Myslia si, že v tých plachtách dosiahnu svoje psychopaticky radikálne ciele. Obyvatelia sa im však postavia svojským spôsobom, a tak niektorí z nich v sebaobrane chcú použiť v rámci pasce dynamit. Pomerne populárnu výbušninu v Amerike. Sú však takí vzrušení, ako s bandou zatočia, že chcú svoju lesť vyskúšať ešte v predstihu. Z dosahov som sa rehotal tak, že mi padla kniha z rúk. Ale to je naozaj iba percento z toho, prečo budete chcieť mať Nekrolog jedné nálevny doma a vracať sa k nemu.

Joseph Mitchell: Nekrolog jedné nálevny

Opus, 2022

Preklad: Tereza Límanová

Zobraziť diskusiu (0)