Libor, jedna z hlavných postáv a zároveň rozprávač príbehu, sa po desiatich rokoch vracia do rodných Prietržín. Od lesnej správy dostal ponuku, aby v rodisku nastúpil na miesto hájnika. Do jeho sľubne sa črtajúcej budúcnosti však bolestivo prehovára dávna minulosť. V Liborovi ožívajú hlboké spomienky na tajomnú, ničím nespútanú mlynáročku Zunu, ktorú poznal ako malý chlapec. Teraz je z neho dospelý muž a rád by jej doznal dávne detské sľuby.

V ceste mu však stojí nemalý počet rôznych prekážok. Rivalita sokov na jednej strane. Nejeden ďalší uchádzač by totiž chcel divožienku z mlyna popýtať o ruku. Každý z nich má na to svoje dôvody. Proti Liborovi tak stojí závisť, faloš, klamstvo, prefíkané úskoky či nepriateľstvo, teda jedným slovom zosobnené zlo. Na druhej strane tu však číha aj čosi takpovediac dávnoveké. Neuchopiteľné, neobsiahnuteľné, ohraničené pozemské chápanie akýmsi spôsobom presahujúce, avšak o to búrlivejšie na slabú človečinu vplývajúce.

Tá divosť prírody riadiacej sa vlastnými zákonitosťami. Besnenie živlov, na ktorých moc je každý smrteľník primalý. Tá pohlcujúca temnota tmavých lesov, nepreniknuteľné hlbočiny horských plies, majestát nepokoriteľných končiarov. Dráždivá vôňa zeme v nozdrách, neposedný vietor vo vlasoch, láskajúce slnko na tvári, kropiaci dážď na rozhorúčenom tele – jednoducho mágia, čo uriekne a prebudí všakovakých čertov, diablov a zrádnikov, ktorí razom strhávajú jemný civilizačný poprašok z dušičiek biednych dietok Adamových, plne tým obnažujúc ich pravú zverskú prapodstatu. Koho, a či vôbec, si napokon vyvolí nepolapiteľná Zuna, zistíme až v dramatickom závere tohto čarovného rozprávania.

Švantner v ňom naplno odkrýva svoje literárne majstrovstvo. Na deji s prudkým tokom príliš nestavia. Môžeme povedať, že ak už nie druhoradý, tento je v texte viac-menej utlmený, skôr nenápadne plynúci. Do popredia vystupuje obdivuhodne zvládnutý lyrizovaný jazyk. Étericky rozostretý, preplnený ihravými symbolmi a podmanivou atmosférou či intenzívnym emocionálnym vírením. Švantner skladá silné obrazy nachádzajúce sa na akomsi rozhraní skutočnosti, čírej imaginácie, snov, nadprirodzenosti a miestami aj vcelku jasne badateľného šialenstva. Živelné búrenie navonok v prieniku s horúcou vášnivosťou vo vnútri. Takto vzniknutý celok i jeho jednotlivé časti si môže každý vyložiť či zažiť čisto podľa svojho uváženia i konkrétnych nálad.

Autor ponecháva čitateľstvu skutočne štedrý priestor na vlastné, neveľmi obmedzované meditovanie nad týmto skvostným textom, ktorého výrazovú aj myšlienkovú bohatosť radno vstrebávať pomaly a najlepšie opakovane. Preto je Nevesta hôľ výnimočné literárne dielko. Uhrančivé, neopakovateľné, na každej strane najľúbivejšou slovenčinou prýštiace a stavy boľavej, temnotou podfarbenej melanchólie privolávajúce.

František Švantner: Nevesta hôľ

Sol Noctis, 2021

Ilustrácie: Matúš Ďurčík

Obraz: Štefan Polkoráb – Martinské hole,
webumenia.sk

Zobraziť diskusiu (0)