Len v samotnom MM-ku sa už pod jeho taktovkou nazbieral slušný výkvet (Poľakov, Ulická, Volodarskij, Šiškin, Sanajev...) a potešujúce je, že sa stále rozrastá a ponúka ďalšie vynikajúce nové mená. Posledný prírastok výrazne rozširujúci hviezdnu MM-ácku ruskú enklávu reaguje na meno Marina Stepnovová a o čitateľskú priazeň sa uchádza svojím najnovším románom Bezbožná ulička.

Stepnovovú možno zaradiť k spisovateľskej generácii stredného veku. Z toho vyplýva, že mala šťastie byť priamou účastníčkou hneď niekoľkých foriem ruských politických režimov (tvrdý brežnevovský komunizmus, perestrojka Michaila Gorbačova, následný rozpad ZSSR, Jeľcinov alkomafiánsky protokapitalizmus i putinovský „neocárizmus“). Celkom logicky si aj tieto atribúty našli cestu do jej tvorby, ktorej leitmotívom sú hlavne narušené medziľudské vzťahy, na dôvažok rozleptávané silným vplyvom neslobody.

Z nezdravých pomerov vzišiel aj hlavný románový (anti)hrdina. Ivan Sergejevič Ogariov vyrastal v Moskve, v tuhom socialistickom marazme, v rodine bez citov. Chladný, ignorantský otec mu za celý život žiadne ani len neskúšal prejaviť. Plachá, ugniavená matka by si pre jediného syna našla všetky city, čo ich len matka môže mať, ale bála sa ich dávať najavo. Ivanovým detstvom a ranou dospelosťou prešla ako tieň a keď ho nakoniec navždy opustila, rodina sa definitívne rozpadla. Ivan si následkom traumatizujúcich zážitkov z vojenskej služby vyberie lekárske povolanie. Stratený v novoruskom divom kapitalizme nakoniec skončí na klinike svojho bývalého spolužiaka a stretne tam ženu osudom seberovne vypeskovanú. Aňa je plodom internátnej vysokoškolskej rýchlolásky. Odmalička vyrastala v prostredí, kde obaja rodičia chorobne súperili o všetku dcérinu pozornosť, čo viedlo až k stavu úplnej rozpoltenosti, keď dospelí nevedeli žiť ani spolu ani bez seba. Najviac tým utrpela Anina osobnosť, z ktorej sa stala v ideáloch pevná, ale nepriebojná, vždy na polceste stojaca žena.

Partnerstvo s Ogariovom tak mohlo byť jedine dokonale nesynchrónne. Manželstvo z povinnosti, zo zvyku („lebo sa to má“), bez detí. Tiché, zodpovedne nalinkované, nevášnivé, plné skrývania sa jedného pred druhým. Nuda, šeď, rutina a tak to ide každý deň a do večera ďaleko...Prudký zlom nastane, keď do Ogariovho sveta nečakane vletí temperamentná, po živote bažiaca Maľa. Silné citové vzplanutie prerastie do plného vzťahu a Ogariov konečne pociťuje ľahkosť bytia, vzlet, slobodu a nefalšovanú lásku. Samotná Maľa však má takisto čo skrývať, takže celý romantický príbeh dopadá klasicky nerozprávkovo tragicky.

Zdanlivo triviálny až vyložene ošúchaný námet sa v prípade Stepnovovej mení na originálne putovanie nekonečnými zákutiami (modernej) ruskej duše. Autorka dokázala klišoidnú, stokrát vyžmýkanú zápletku vynikajúco využiť vo svoj prospech, čo ide v prvom rade na vrub skvele zvládnutej obsažnej forme. Na hlboko prepracovaných portrétoch jednotlivých protagonistov je brilantne vykreslená medziľudská pokrivenosť deformovaná každodenným neúprosným existenčným tlakom. Tragédi tápajúci v priestore, v podstate bezcieľne blúdiaci odnikiaľ nikam, sú tu vcelku verným odrazom matičky Rusi, stíhanej jedným nešťastným krokom za druhým, kde každý pokus vymaniť sa z okov tyranie končí skôr nedobre.

Stepnovová o vzájomných vzťahoch medzi jednotlivcami a ich rodnou hrudou píše grandiózne. Ani v najmenšom nikoho nešetrí, pohnútky svojich postáv prevŕtava až na kosť, nič nezjednodušuje, nikomu nič neuľahčuje. Necháva ich jednoducho „v tom“, nič neidealizuje, ani spravodlivý osud každému nedopraje. Rozsahom relatívne strohý text vyznáva na výsosť moderný spisovateľský prístup, ktorý však nijako nezapiera odkaz klasikov (tí tu jednoducho nemôžu nebyť). Rozprávanie obsahuje enormné kvantum pocitov, exaltovaných emócií, napätia i typicky ruskej, do posledného detailu vykreslenej psychológie. Má to strhujúce tempo a svojrázny nepravidelný rytmus, bravúrne reflektujúci rozdvojenosť súčasnej (nie len) ruskej modernity, zmietajúcej sa kdesi medzi odovzdanosťou osudu a prudkou vzburou voči všetkému. Je to nevyspytateľné, miestami až neuchopiteľné, plné paradoxov, kúsavej irónie, rozorvanosti, ale i sladkej láskavosti a pochopenia. Je to naozaj špičkovo zachytený obraz post-soc generácie, ktorá v „tom starom“ príliš veľa nemohla a s „tým novým“ si jednoducho nevie rady.

Z môjho pohľadu sa jedná o strhujúcu, ale ťažko stráviteľnú záležitosť, svoje vnútorné poklady odhaľujúcu len veľmi pomaly, zato však prinášajúca mimoriadne trvácny a provokatívny zážitok. Parádna ukážka extraligovej úrovne súčasnej ruskej tvorby.

Marina Stepnovová: Bezbožná ulička

Vydal: Slovart 2017 (edícia MM)

Preklad: Ján Štrasser

230 strán

Zobraziť diskusiu (0)