Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Osem vytrvalých

"Touto knihou som ani tak nemienil postaviť pomník ôsmim (a cez nich aj mnohým ďalším) dôležitým vydavateľom. Chcel som si len uctiť ich prácu a poďakovať sa im za ňu." Napísal Ján Štrasser v úvode knihy Kniha Osem vytrvalých, knihy rozhovorov s ôsmimi slovenskými vydavateľmi. Tých si vybral z viac ako tritisíc, ktorí vydávajú alebo vydali nejakú knihu a sú to vydavatelia, ktorí majú dlhú históriu; vydávajú kvalitnú literatúru; v ich edičnej koncepcii má dôležité miesto pôvodná tvorba a Ján Štrasser ich osobne dobre pozná.

Koloman Kertész Bagala (KK Bagala), Juraj Heger (Vydavateľstvo Slovart), Peter Chalupa (Petrus), Albert Marenčin ml.(Marenčin PT), Peter Milčák (Modrý Peter), Vladimír Michal (Artforum), Oleg Pastier (F. R. & G.), László Szigeti (Kalligram).

Z rozhovoru s Jurajom Hegerom:

Panuje všeobecný názor, že dnešné deti, školáci, mladí ľudia nečítajú knihy, lebo sú celé dni nalepení na počítače, tablety, mobily. Je to tak? A ak áno, čo s tým?

Hm... Ide skôr o to, aby deti od malička mali kontakt s knihami. Vo Veľkej Británii na Svetový deň knihy každý žiak dostane poukážku do kníhkupectva v hodnote jednej libry. A vydavatelia detských kníh vydajú určitý počet titulov za libru. Aj diela veľmi slávnych detských autorov. Ide o to, aby každé dieťa mohlo ísť do kníhkupectva a kúpiť si jednu knihu. A niektoré si kúpia aj drahšiu knihu a majú to o tú libru lacnejšie. Ďalší fenomén – školské knižnice. Kam prídem, počúvam náreky, že nemajú peniaze na nákup kníh. To je priestor, kde by mal zasiahnuť štát.

Po páde komunizmu si spisovatelia museli zvyknúť, že už ich štát nebude platiť za to, že existujú (a ticho či hlasno podporujú režim). Niektorí boli z toho dosť v šoku.

Verím. Dotácia vydávania ako takého nie je veľmi správna. Nemyslím si, že má zmysel vydávať knihy, ktoré nikto nechce.

Musím oponovať. Stopäťdesiat, dvesto záujemcov je pre veľkého vydavateľa nikto, tomu rozumiem. Ale nevydávať autora len preto, že jeho tvorba rezonuje v úzkom okruhu ľudí? To by už možno nevyšla ani jedna kniha súčasnej poézie. Možno by sme nemali ani Joyceovho Odyssea. Na koncert vážnej hudby, a to už nehovorím o hudbe súčasnej, tiež príde podstatne menej ľudí ako povedzme IMT Smile, nie?

Niekto musí urobiť to rozhodnutie. A niekto musí vedieť povedať: áno, toto je výrazne menšinový autor, až minimalisticky menšinový, ale nie je to póza, nie je to grafoman, je to niečo nové, je to kvalita.

Máš pravdu, ale to je možné urobiť, až tá kniha vyjde. Samozrejme, ak funguje to, čomu sa hovorí kritika, ak je to naozaj kritika a nie len píárové či marketingové písanie o knihách.

V tomto okamihu nášho rozhovoru vo mne bojujú dva svety. Podnikám v knižnej brandži, no v mladosti som sám ako divadelník tvoril v oblasti alternatívneho divadla, čiže menšinovej kultúry. Uvažujem nahlas: možno by sme mali všetkých tých čitateľov menšinových žánrov poznať po mene, komunikovať s nimi na klubovej báze... A možno časť menšinovej literatúry patrí skôr na internet. Pre mňa ako človeka, ktorý sa pohybuje na rozhraní obchodu a kultúry, je základnou otázkou: čo má vychádzať tlačou. Nemyslím si, že každý básnický debut musí automaticky vyjsť v knižnej podobe.

Môže sa dnes autor živiť písaním nekomerčnej literatúry?

Myslím si, že aj vo svete sú autori, ktorí sa živia písaním nekomerčnej literatúry len ojedinelou výnimkou.

Alebo sú ľudia, ktorí nemajú problém zaplatiť si vydanie celej knihy. Sú bohatí a raz za čas si nekúpia drahé hodinky, ale venujú si vlastnú knihu.

Pokojne si priplatia aj za distribúciu a predaj. Alebo ju rozdajú priateľom a známym. To je v poriadku. Ale vážne: Kedysi som možno trochu donkichotsky navrhoval, aby štát každému spisovateľ, ktorému vydavateľ príjme rukopis, garantoval minimálny honorár. Je dehonestujúce, aby autor vydal knihu s podmienkou, že sa zriekne honoráru.

Neprispelo by to k ešte väčšiemu rozmachu grafomanov?

U mňa nie. Blbosť by som určite nevydal. Stále by to bola moja investícia, akurát by mi štát pomohol práve v tom segmente nekomerčnej literatúry. Občas sa pohrávam s myšlienkou, že v každej knižke z edície MM, čo je naša vlajková edícia súčasnej preloženej prózy, by malo byť napísané: vychádza s láskavou podporou pánov Dana Browna a Dominika Dána. Tie, jemne povedané, neziskové knihy, aby som nepovedal to škaredé slovo stratové, vydávame aj preto, že si môžeme si dovoliť byť veľkorysí.

Buď veľkorysý aj naďalej.

Mám také tiché krédo: rád knihami robím radosť sebe aj iným a najlepšie je, ak je tá radosť obojstranná.

Pred chvíľou sme letmo spomenuli literárnu kritiku. Aký máš k nej vzťah ako vydavateľ?

Vlastne ju ani neregistrujem. Buď je to vysokošpecializovaná literárna veda, ale tá naozaj nie je určená pre bežných čitateľov, alebo je to píár.

... ktoré sa často tvári ako literárna kritika.

Pripúšťam.

Prečo je to tak? V šesťdesiatych rokoch minulého storočia kompetentná literárna kritika udávala tón v literárnom živote. Za normalizácie boli najlepší kritici buď zakázaní, alebo sa sami stiahli a na ich miesto naskočili ochotní normalizátori, chváliaci socialistickú angažovanosť a jej nositeľov, papalášov a deptajúci tých zopár spisovateľov, ktorí boli v rámci možnosti režimu autentickí. Myslel som si, že po páde komunizmu sa vráti slobodná kritika, ale nevrátila sa...

Myslím, že je to aj tým, že literatúra už nemá tú spoločenskú prestíž ako voľakedy. Navyše trh akoby ju nepotreboval – dôležitý je marketing, reklama. V printových médiách kritika prakticky nemá priestor.

Prečo?

Raz som sa spýtal istého redaktora, prečo v jeho časopise takmer úplne absentujú recenzie kníh. Povedal mi: To máš tak. Za recenziu môžem zaplatiť nejakých tridsať eur. Objednám si recenziu na cédečko, recenzent si ho v aute strčí do prehrávača, príde domov, napíše. Ide do divadla, do kina – napíše o predstavení, o filme. Ale prečítať päťstostranový román, niečo si o ňom pomyslieť a napísať, je robota na týždeň. Za tridsať eur.

Smutná realita.

Chýbajú dôveryhodné literárne časopisy s väčším záberom, ale to je aj dôsledok doby. Kultúra sa fragmentarizovala. Ale aj tam, kde aká-taká kritika ešte funguje, má vo svojom zornom poli len tzv. vysokú literatúru. Literatúru určenú širšiemu okruhu čitateľov ignoruje. To jej zazlievam. Napríklad detektívky Dominika Dána sa do jej objektívu nikdy nedostanú.

Lebo je to takzvaná literatúra špeciálnych funkcií.

No a čo? Možno som naivný, ale myslím si, že – pars pro toto – aj Táňa Keleová-Vasilková má nárok na literárnokritickú reflexiu, ak pre nič iné, tak už pre tie desaťtisíce čitateliek. Ja nepohŕdam ani touto literatúrou, lebo je pre mnohých ľudí dôležitá. Istý kníhkupec mi raz povedal: „Ja som tá najlacnejšia cestovná kancelária. U mňa si žena kúpi za šesť eur knihu, príde zrobená z roboty, uprace byt, navarí večeru, ľahne si s knihou do postele a hodinu je na Bahamách...“

Ak práve vtedy nepozerá v televízii seriál.

Aj ty to zhadzuješ. U teba kniha rovná sa literatúra. Ale kniha je oveľa širší pojem. Aj kuchárska kniha môže byť výborná a môže byť mizerná. Aj detektívka, aj love story. A ja sa snažím vydávať dobré knihy vo všetkých žánroch.

Povedal si, že tu chýbajú dôveryhodné literárne časopisy. V Slovarte vychádzal aj literárny časopis Rak. Kam sa podel?

Rak v roku 1996 založili mladí literárni kritici Vlado Barborík a Peter Darovec a vydával ho Koloman Kertész Bagala. Koncom roku 1999 Barborík a Darovec prišli za mnou, či by som sa Raku neujal. Súhlasil som za predpokladu, že Slovart bude len technický vydavateľ – redakcia si zoženie peniaze a ja im do obsahu nebudem nijako zasahovať. Po čase sa šéfredaktorom stal Braňo Hochel – Rak mal grant z ministerstva kultúry a Braňo si v prípade potreby vedel zohnať aj sponzorov. Bohužiaľ, v apríli 2015 zomrel a Rak skončil. Záujemcov o šéfredaktorstvo bolo dosť, ale nikto nevedel zohnať peniaze na dofinancovanie vydávania.

Máš medzi tými tisíckami kníh, ktoré si vydal, nejaké svoje srdcovky?

Poviem to inak: mám knihy, na ktoré som hrdý, že sme ich vymysleli. Keď sme začínali, vydali sme detskú ilustrovanú encyklopédiu, bol to slovenský a český preklad anglického originálu. A odrazu som si uvedomil, že – nechcem, aby to znelo pateticky – v nej nie sú ani Tatry, ani Štefánik, ani Slovenské národné povstanie... Tak sme si povedali, že k tým štyrom preloženým dielom pridáme ďalšie dva, nazveme ich Naša vlasť – jedna knižka bude česká, druhá slovenská. Nie veľké knihy: 180 strán, na každej strane päť malých obrázkov a niekoľko stručných textov.

To je super.

Počkaj. V Čechách sme oslovili dvoch autorov, ktorí už mali nejakú skúsenosť s encyklopédiami. Podelili si témy a o pol roka priniesli napísanú knihu. Kniha toho istého rozsahu o Slovensku sa rodila oveľa ťažšie. Mala tridsaťštyri autorov!

Panebože!

Ešte nekončím. Vrcholom bolo toto: v knihe bolo heslo divadlo a heslo dráma. A pani autorka-teatrologička, ktorá robila heslo divadlo, povedala, že ona si heslo dráma urobiť netrúfa. A takto to bolo vo všetkých odboroch. Nenašiel sa historik, ktorý by bol ochotný dať dokopy desať faktov o Veľkej Morave a desať faktov o SNP. A to som si spočiatku myslel, že nájdem historika, ktorý do tej encyklopédie urobí celú históriu. Pritom tu nešlo o úzko špecializované texty, ale o všeobecný prehľad.

Na rozdiel od Čechov nemáme tradíciu v tom, čomu sa hovorí odborná publicistika.

A vedci z akadémie, česť výnimkám nepíšu nič, po čom by mohla siahnuť široká verejnosť.

Mojou srdcovkou zo Slovartu je nádherná kniha Petra Uličného: Marián Varga – O cestách, ktoré nevedú do Ríma.

Potešil si ma. Možno aj preto, že kedysi som skladal pesničky, s veľkou radosťou som vydával knihy o hudbe: Knihy Mariána Jaslovského o Dežovi Ursinym, o Jarovi Filipovi, o skupine Collegium musicum, kniha o Bratislavských jazzových dňoch, ktorú napísal s Petrom Lipom, Juríkov a Šuhajdov Slovenský bigbít alebo najnovšie kniha o kariére Mira Žbirku... Tie knihy sú dôležité pre mňa a myslím, že aj pre našu kultúrnu históriu.

Som lietajúci riaditeľ

Čo by si nikdy nevydal?

Určite by som nevydal Mein Kampf... A ak, tak ak by ho editoval niekto ako Ivan Kamenec, alebo Marína Zavacká, s bohatým poznámkovým aparátom a so štúdiou vyššie menovaných historikov. Ale to by už nebol Hitlerov Kampf, ale Kamencov alebo Zavackej. Nevydal by som knihy, v ktorých sa skrýva fašizmus, rasizmus, šovinizmus... Takisto mi je proti srsti vydávať knihy, ktoré zneužívajú ľudské nešťastie na citové vydieranie čitateľa. A nie veľmi ma zaujímajú texty, ktoré sa tvária ako non fiction, no cítim v nich len kalkul s čitateľovým záujmom o tému.

A čo vydávaš rád?

Pokladám za dôležité rôzne osobné svedectvá o dobe. Lebo naša pamäť je pamäťou písaného slova. Aj preto som vydal tvoju knihu rozhovorov s Františkom Mikloškom. Aj politicky spoločensky podfarbené fejtóny Petra Breinera. Ale aj knihu Rudolfa Belana Zväzáci, svedectvo o povojnovej ľavicovej mládeži. Aj spoveď bývalého generálneho prokurátora Michala Vaľa Nebo, peklo, politika. A vydám aj politické pamäti Petra Zajaca.

Myslím, že pri knihách tohto typu je dôležité, či autori neprepisujú dejiny na svoj obraz. A či pri kontroverzných témach sú schopní sebareflexie.

Súhlasím, no autobiografista nie je a ani nemôže byť objektívnym historikom.

Ale klamať by nemal, nie?

To určite nie. No aj sebareflexia neraz býva falošná a účelová. Čiže vlastne nijakou sebareflexiou nie je... Keď sa obzriem dozadu, vidím jedinú problematickú knihu, ktorú som vydal v roku 2008 – Martin Lacko: Slovenské národné povstanie 1944. V tom rukopise bolo pre mňa všeličo na hrane – ja proste neoľudácky podfarbený výklad SNP nemusím. Vtedy som povedal, že Povstanie je pre mňa veľká téma a som ochotný každý rok vydať o ňom jednu knihu. Z rôznych pohľadov. O rok sme vydali knihu Jozefa Hajka Nezrelá republika. Potom nám už nikto k tejto téme nič neponúkol. Sledoval som ďalej aktivity Martina Lacka... dnes by som už tú knihu nevydal.


Ján Štrasser

Osem vytrvalých

LIC 2017


Zobraziť diskusiu (0)

Osem vytrvalých

Osem vytrvalých

Ján Štrasser

Kniha ako médium, artefakt či tovar, ale predovšetkým nositeľka kultúrnych hodnôt – všetky tieto aspekty musia vydavatelia zohľadňovať, kým knihu ponúknu čitateľovi. Ako vydavatelia ovplyvňujú našu súčasnú kultúru, ako literatúra formuje ich, o tom sa zhovára Ján Štrasser vo svojej sedemnástej knihe rozhovorov s ôsmimi slovenskými vydavateľmi.

Kúpiť za 9,00 €

Podobný obsah

Slovo blázon nepoužívam

Slovo blázon nepoužívam

Jozef Hašto, Ján Štrasser

„Ľudia ako doktor Jozef Hašto sú, a vyzerá to tak, že ešte dlho budú, na Slovensku v menšine. Dokonca vo výraznej menšine. Tým väčšmi si zaslúžia, aby o nich vedela väčšina. Výrazná väčšina. Môžu, ba mali by byť pre ňu obohatením a životnou inšpiráciou.“ Toto napísal Ján Štrasser v úvode svojej najnovšej knihy rozhovorov. Kniha Slovo blázon nepoužívam vychádza 13. novembra a my vám z nej prinášame ukážku.

Vladimir Sorokin: Manaraga

Vladimir Sorokin: Manaraga

Po fantasmagorickom Telúrsku vydáva Artforum ďalší výborný distopický román Vladimira Sorokina, ktorý tentokrát Sorokin venoval knihám a ich neistej budúcnosti - okolo roku 2040 budú kuchári na snobských grillparty pripravovať pokrmy na ohni z horiacich papierových kníh. V kruhoch Kuchárov sa však nájde istý reformátor, ktorý chce túto zábavku dostať aj do fastfoodov a medzi plebs.