Myslieť si, že spoločenské pravidlá akokoľvek odzrkadľujú morálnu pravdu o ľudskej prirodzenosti je sebaklam. To isté platí pre „pravidlá“ pri písaní fikcie a to isté predstavuje ktorákoľvek paradigma existujúca v našom kolektívnom vedomí - spôsob interpretácie či vnútorná štruktúra stvárnenia reality. Každý významný odklon od tejto paradigmy nás rozruší: „Môžem vôbec existovať, pokiaľ túto realitu vymením za inú?“ Odmietnutie radikálne progresívneho umenia mainstreamom je často prejavom takejto existenčnej úzkosti. A pokiaľ ide o status quo, neexistuje nič znepokojivejšie než domnienka, že nijaký neexistuje.

Čítaním poviedky alebo románu za sebou nechávate oddanosť vlastnej realite a prijímate realitu vytvorenú spisovateľom. Pokiaľ je rozdiel medzi týmito realitami priveľký, môžete si povedať, že sa do príbehu „neviete dostať“ a knihu odložíte. Možno ste však len narazili na zlú literatúru, ktorej je všade dostatok. Čítanie fikcie ale zostáva čímsi kúzelným. Sila predstavivosti, ktorá premení literárnu skutočnosť na skutočnú prítomnosť, je úžasnou schopnosťou ľudského vedomia. Znamená to, že si vieme predstaviť inú realitu, než je tá naša. Okrem toho, kvalitná literatúra dokáže natrvalo zmeniť naše paradigmy - hovorí sa predsa: „Táto kniha mi zmenila život.“

Nerada hovorím o tom, ako „písať fikciu“ a o písaní ako „remesle“. Tieto debaty podľa môjho názoru posilňujú zaužívané stereotypy vo fikcii, diktované vydavateľským priemyslom. Pokiaľ je reč o „rozprávaní“ v tradičnom slova zmysle, vždy premýšľam o postave (s myšlienkami, pocitmi, inštinktmi, vôľou, balíkom skúseností a vlastnými zvykmi) umiestnenej v určitom prostredí. Situácia, zvyčajne prameniaca z konfliktu či túžby, príde sama. Postava koná a výsledok je často kompromitujúci. Nasleduje konflikt. Nepriaznivé okolností prinášajú postave nové aspekty. Odrazu koná inak, čoho výsledkom je nová realita. Postava sa mení. Všetko je síce opodstatnené, ale tiež veľmi limitované. Vo svojej tvorbe rada využívam mainstreamové štruktúry, aby som však zdôraznila ich hranice, vydrbem s nimi. Prišla som na to, že je to jedna z možností ako rozširovať vedomie čitateľov bez prílišného upozorňovania na ich vlastné sebaklamy.

Pred pár rokmi som bola celkom na mizine. Rozhodla som sa napísať román, v ktorom by sa svojmu publiku prihovárala väčšmi než predtým. Pod zámienkou zapáčiť sa mainstreamu som sa úmyselne chopila konvenčnej štruktúry rozprávania. Možné publikum som si predstavila ako nadšených čitateľov, ktorí svoje vlastné životy prežívajú prostredníctvom kníh, inými slovami, ako ľudí s nudnými životmi. Premýšľala som nad stereotypom akéhosi znudeného rojka. Myslela som si, že nuda je symptómom popierania a znudená osoba predovšetkým zbabelcom. Takto som vytvorila postavu spútanú spoločenskými zvykmi, topiacu sa vo vlastných ilúziách, ktorá vykoná niečo neuveriteľne odvážne. Mala som pocit, že niečo také by čitateľov, ku ktorým som sa prihováram, mohlo baviť. Takto sa zrodila Eileen a ja som si niečo zarobila. Hovorím o tom, pretože mnoho mojich tvorivých rozhodnutí motivovali práve červené čísla na účte. Chopila som sa dominujúcej paradigmy a zneužila ju.

Mohli by ste si povedať, že som robila to isté, čo mi prekážalo. Že som si srala do huby a všetko to prehĺtala. Mojím cieľom však bolo vydrbať s tým celkom novým spôsobom. Veľa pri písaní uvažujem, ako to celé osrať a čím to tu zasmradím. Učím sa trávením vlastných bludov a býva to nechutné. Celý proces si vyžaduje veľa úprimnosti a sebareflexie. Chce to odvahu byť nevraživý a protirečivý, no vyzerá to tak, že moju tvorbu poháňa práve tento vzťah s realitou: Nenávidím ťa, nenávidím sa, milujem sa, miluješ ma, milujem ťa, nenávidím ťa, ad infinitum. Zaujíma ma moje vlastné pokrytectvo a poháňa ma k zmene.

Nedokážem niekoho naučiť, ako vytvoriť čosi vlastné. Myslím, že tvorbu by mala viesť túžba. Verím v talent a sebavzdelávanie. Spisovateľka potrebuje isté privilégiá: potrebuje čas. Za ten sa však neplatí. Čas nie sú peniaze, ako sa nám to snaží nanútiť nejaká hlúpa poučka. Učiť remeslo nie je hriech, no myslím si, že prijať niekoho postupy za svoje je hlúpe. Spisovateľka by mala robiť čo sa jej zachce. Pokiaľ chce zarábať, mala by zarábať. Pokiaľ chce stráviť rok v lese v spojení s prírodou, nech sa páči. Robte čokoľvek, čo vás naučí viac o vás a vašej práci. Choďte tam, kde sa cítite najnepohodlnejšie. Nové sračky možno objavíte práve tam.

„Píšte len o tom, čomu sami veríte,“ je pravdepodobne tá najmätúcejšia rada, ktorú môže autor dostať. Pokiaľ ide o písanie, páči sa mi, čo povedal Slavoj Žižek o Hitchcockovom filme Vtáci: „Ak je niečo natoľko traumatizujúce, kruté či pretkané pôžitkom, že to otriasa pravidlami našej vlastnej reality, musíme to pretaviť do fikcie.“ Táto rada ide ruka v ruke s tou, ktorú dávam ľuďom, čo sa ma pýtajú, ako písať: „Čo máš za problém?“. Fikcia podľa mňa funguje ako obal pre reality, ktoré nemôžu byť prijaté iným spôsobom. Spomeňte si na to, keď najbližšie použijete metaforu.

Ako si teda len tak z ničoho nič vymyslieť celý svet, vdýchnuť mu život a opísať ho slovami? Jazyk to z veľkej časti urobí za vás. Neviem ako písať. Viem len, ako píšem ja. A nasledujúci deň na to opäť zabúdam. Táto nevedomosť je tým, čo ma na písaní zaujíma. Neexistuje jediná správna odpoveď na otázku, ako vyzerá kvalitná literatúra. Väčšinou za dobré texty považujem tie, ktoré si chcem prečítať viackrát, pretože ich svet je silný a jedinečný. Chcem s nimi rásť.

Ak uvažujete nad prístupom k svojej práci, mali by ste myslieť na svojho ideálneho čitateľa. Píšte pre svoju matku, pre svoju najlepšiu priateľku, pre lásku svojho života. Píšte najväčšiemu nepriateľovi. Myslím, že nakoniec práve to, bude to najkvalitnejšie - najodvážnejšie a najjasnejšie, pretože práve nepriateľ má moc vás zraniť, a vy si ho musíte vážiť a tiež sa baviť na tom, ako sa bojí o svoj vlastný život.

Ottessa Moshfegh
preklad: Daniela Krnáčová

text v pôvodnom, anglickom znení je zverejnený na: www.mastersreview.com.

https://mastersreview.com/how-to-shit-by-ottessa-m...

Fotografia:
©Jake Belcher Photography

Zobraziť diskusiu (0)