Rozhovory s Benediktom XVI. viedol skúsený novinár a spisovateľ Peter Seewald. Spolu už jednu spoločnú knihu vytvorili, išlo o diskusie týkajúce sa pontifikátu s názvom Svetlo sveta. Pápež, cirkev a znamenia čias (Don Bosco 2011), odvtedy sa objavili viaceré témy a potreba vyjadriť sa k nim, pretože emeritný pápež je stále považovaný za významnú autoritu a človeka s hlbokým pohľadom do súčasného stavu civilizácie nielen západného sveta. Časť rozhovorov sa zaoberá aspektmi pontifikátu, úlohami stojacimi pred pápežom, spoločenskými a politickými javmi, ktoré musia byť zohľadnené, pričom sa Benedikt XVI. priamo vyjadruje aj ku kritike jeho vlastnej osoby. Už hneď v prvej kapitole si pri popise motívov vedúcich k odstúpeniu z pápežského stolca uvedomíme, o aký premyslený skutok išlo. V tomto prípade zaváži aj svedectvo Raniera Cantalamessu, ktorý v knihe Chlapec, ktorý nosil vodu (Spolok sv. Vojtecha 2017) vyjadril obdiv k spôsobu, akým sa Benedikt XVI. vzdal moci.

Kniha je zásadná pre pochopenie formovania identity Benedikta XVI. V tomto zmysle ide predovšetkým o odpovede na otázky „Mám sa stať kňazom alebo nie? Hodím sa na to alebo nie? A vôbec, prečo som tu? Čo sa so mnou deje? Kto som?“ Zároveň ide o vytváranie vzťahu k minulosti a interakciu so súčasným dianím a hľadanie svojho miesta v ňom. Významné miesto v spomienkach patrí rodine, súrodencom, mladosti a začiatkom pôsobenia v cirkvi. Vysvetľuje tiež priebeh II. svetovej vojny očami a zážitkami mladého chlapca, ktorým vtedy bol. Po pôsobení vo viacerých mestách a univerzitách nakoniec z Mníchova putoval v roku 1982 do Ríma na žiadosť Jána Pavla II., aby čoskoro získal prívlastok „pápežov strážny pes“. Získal totiž funkciu prefekta Kongregácie pre náuku viery, ktorú zastával do roku 2005.

Rozhovory sú navyše aj intelektuálnymi dejinami teológie po II. svetovej vojne. Vplyv Josepha Ratzingera na myslenie svojich kolegov na univerzite a súčasníkov v teologických a cirkevných kruhoch bol oveľa väčší ako sám, možno príliš skromne, pripúšťa. V istom zmysle bol „teologická hviezda“, o to viac po menovaní oficiálnym koncilovým teológom. Podobne popisuje svoj vzťah k významným nemeckým a švajčiarskym teológom, vrátane kontroverzného Hansa Künga. Mimoriadne zaujímavé sú pasáže, v ktorých sa diskutuje o dôvodoch, prečo sa Druhý vatikánsky koncil nevyjadroval k minulosti, konkrétne k otázkam fašizmu, diktátorským režimom a antisemitizmu v spoločnosti. Emeritný pápež zdôrazňuje potrebu pochopiť kontext doby začiatku 60tych rokov:

„Vtedy bola naozaj iná situácia. Bol tu obrovský tlak Sovietskeho zväzu, ktorý už pohltil polovicu Európy. Kubánska kríza sa chápala ako signál, že svet môže každá chvíľu vybuchnúť. Každý vedel, že Hitler bol zločinec, že Nemecko sa v rukách zločineckej bandy dopustilo otrasných skutkov. No súčasné hrozby boli také silné, že sa nereflektovali otázky minulosti, ale vnímali sa pod ťarchou momentálneho ohrozenia.“

V žiadnom prípade nejde o nezrozumiteľné čítanie, prípadne vzdialené akademické debaty. Postoje Benedikta XVI sú formulované s presnosťou, zrozumiteľnosťou, stručnosťou, sú premyslené a dôsledné, čo čitatelia určite ocenia aj v kapitole Chyby a problémy, v ktorej sa venuje najproblematickejším kauzám svojho pontifikátu: sexuálne zneužívanie detí kňazmi, aféra Williamson (biskup popierajúci holokaust), Vatileaks (únik dôverných informácií z blízkeho okolia pápeža). Kniha priam vyzýva na pozorné čítanie a premýšľanie a snáď aj prehodnotenie postojov ku pápežovi, ktorý konal skôr v tichosti a do hĺbky a do ticha sa tento veľký človek súčasnosti aj utiahol.

Peter Seewald: Posledné rozhovory – Benedikt XVI.
Preklad: Martina Grochálová
Spolok svätého Vojtecha 2017
240 strán

Zobraziť diskusiu (0)