V tomto prípade sme postavení priamo pred hotovú vec. Štyri hlavné postavy, štyri rozprávačské perspektívy. Dva ženské hlasy v prvej osobe. Nechýba im presné pozorovateľské oko, osobný vklad a silný emocionálny náboj. Dva kontrastné mužské (vlastne chlapčenské) hlasy v tretej osobe. Navonok odťažité, húževnaté, pubertálne vzdorovité, priam až dokumentaristicky popisné, ale veľmi krehké a hrozne citlivé. Každý zúčastnený rozohráva svoj bravúrny part. Ich vzájomným sputnaním vzniká mimoriadne hutný, perfektne vycizelovaný, ale aj výrazne temný text, v ktorom rezonuje niekoľko vážnych problémov vyžadujúcich si adekvátnu pozornosť a účinné riešenie.

Bohužiaľ, mnohé z toho, čo autorka v novele zachytáva, sa už stalo akousi neoddeliteľnou súčasťou života v modernom vyspelom svete (jasné, že nielen v ňom, inde je to ešte horšie, ale aj tak) a vytrvalé ignorovanie tohto stavu nám môže i celkom fatálne prerásť cez hlavu. Delphine de Vigan si pôvod rôznych spoločenských defektov všíma na ich najelementárnejšej úrovni. Pokrivené medziľudské vzťahy a rozleptané rodinné putá, v tom to celé väzí.

Nie sú tu žiadne silácke pózy, žiadne pompézne gestá, žiadne hlúpe citové vydieranie. Nič vyslovene nové či šokujúco objavné sa nedozvieme. Sila a výlučnosť Delphine de Vigan spočíva v prvom rade v tom, ako nepateticky zosumarizuje daný stav vecí. Vecne, civilne, bez afektu nazerá na poškodenú rodinnú bunku a diagnostikuje v nej celý rad patogénov následne prerastajúcich do celospoločenského meradla.

Ignorantstvo, nezáujem, rezignácia. Pocit, že nič nemá zmysel „a preto kašlem na celý svet, lebo mi aj tak nikto nepomôže“ je v texte jasne badateľný. Ďalej sa vyvíja a prestupuje do ďalších rôznych podôb. Do závislostí všetkých vekových kategórií a, samozrejme, do rozličných foriem agresivity a násilného správania voči druhým ľuďom.

Delphine de Vigan čitateľa príliš nešetrí. Neponúkne mu nič iné než nelichotivú skutočnosť osekanú až na holú kosť. Rozpráva rýchlo, priamočiaro až strhujúco, ale komplexne. Z každej vety vytrieska maximum, nie je tu ani slovka navyše. Skrátka, na začiatku vás v momente nasaje a po slabej pol druha stovke strán zase bez rozpakov značne zdeptaných vypľuje a je to vybavené. Naviac typicky elegantne s noblesou sebe vlastnou. Vtip a romantika si však pre túto chvíľu naozaj berú voľno.

Pouta sú v prvom rade o tom, že zlé veci sa jednoducho dejú. Je iba na ľuďoch, aby ich bolo čo najmenej a dôsledky čo najbezbolestnejšie. Nečíta sa to ľahko, ale je to jedna špičková sociálna správa o kolapse rodiny.

Delphine de Vigan: Pouta

Vydal: Odeon 2019 (edícia Světová knihovna)

Preklad: Alexandra Pflimpflová

160 strán

Zobraziť diskusiu (0)