Ak si zaumienime vyrozprávať niečí životný príbeh, obyčajne začneme tým, kedy a kde sa dotyčný/á narodil/a. Pridáme k tomu aj nejakú netradičnú príhodu a zaujímavý detail, aby sme neboli struční. Podobný princíp uplatňuje vo svojom diele aj Stefánsson v úvode knihy. Chronologický postup, ktorý si zvolil ako logický spôsob rámcovania príbehu má však háčik – iba stručne opisuje históriu človeka, a nie to, čo formovalo jeho osobnosť. Preto autor volí retrospektívu, nie však tradičnú, ale akési zastávky medzi okamihmi v živote Ásty, ktoré sa môžu spočiatku javiť chaoticky a zmätočne, ale v konečnom dôsledku tieto minipríbehy dotvárajú celkový obraz o Ástinom osude.

Pre jeho lepšie pochopenie uvádza význam netradičného mena hlavnej hrdinky. Stačí z neho vziať posledné písmeno, a tak vznikne islandský výraz pre lásku. V tomto prípade platí, že meno zároveň určuje aj niečo zo života človeka, obyčajne jeho povahovú črtu alebo osud. Láska je v románe vyobrazená v mnohých podobách a odtienkoch (súrodenecká, manželská či partnerská). Nechýba ani téma prvej lásky, ktorá aj dlho po jej skončení dokáže ovplyvniť (nielen) Ástine city. Udalosti sú z jej života starostlivo vybrané tak, aby zapadol do mozaiky aj posledný kamienok. Hlavná motivácia rozprávača – spisovateľa totiž spočíva správnom v uchopení života Ásty a zároveň v prepájaní rôznych pohľadov na tie isté situácie. Poetika, príznačná aj pre ostatné Stefánssonove diela, má taktiež svoju úlohu, rovnako ako pomalé plynutie príbehu. Island tu skvelo funguje v pozadí – jeho prostredie iba nahráva celkovej atmosfére, ktorá dotvára dejovú linku. Napríklad búrky, ktoré nesignalizujú iba počasie ,,vonku“, ale aj to, čo sa deje v nás samých. Tie dôležité búrky sa totiž odohrávajú v ľudskom srdci. Srdce je tu pohonným motorom všetkého, urýchľuje lásku, ktorá sa mení na nezdravú vášeň a tá na búrku, ktorá je schopná bezhlavého ničenia.

Hoci Ástu opustila matka a s otcom mala zložitý vzťah, nikdy sa nevzdala hľadania toho, čoho sa jej v detstve nedostalo a čo sa stalo znamením jej mena. Ak mala Ásta nejakú chybu, tak ňou bola iba túžba nájsť útechu v prítomnosti druhého človeka. Dielo obsahuje aj myšlienky Ástinho otca, Sigurdura, ktorý na vlastnú dcéru zanevrel a ľutuje to. Uvedomuje si, že jediným bohatstvom sú vzťahy. Príbeh zároveň opisuje večnú ,,ľudskú tragédiu“ trvajúcu od stvorenia sveta – neustále hľadanie šťastia, zmyslu života a Boha. Zvyčajne keď máme svet roztrieštený na kúsky a pátrame po jeho príčine, Boh pozná kľúč k nášmu osudu a vníma jeho celistvosť. Spomienky, ale aj minulé pocity sa v nás zakonzervujú, bez ohľadu na to, či by sme na nich najradšej zabudli alebo nie. Čas, miesto či dokonca ľudia v nás naďalej ostávajú. Ak teda chce človek utiecť pred svetom, kde nenachádza útechu, musí sa vydať na premyslenú púť. ,,Pravda srdca sa nie vždy zhoduje s pravdou sveta. Preto je život nepochopiteľný. To je tá bolesť. To je ten žiaľ. Sila, vďaka ktorej žiarime.“

Autor v diele jednoznačne vyniká zmyslom pre detail a poetickým jazykom, ktorý je preňho charakteristický. Témou jeho knihy sa opäť stáva zmysel života, dobro a zlo a vyrovnávanie sa s následkami ľudských pochybení. Prítomné sú aj otázky manželstva a nevery – láska ako vášeň je sprevádzaná vulgárnejším jazykom, čo odkazuje na jej pudovosť. Rozprávanie príbehu v tretej osobe poskytuje Stefánssonovi objektívny nadhľad, správanie postáv iba opisuje – nekomentuje. Do Príbehu o Áste zároveň preniesol aj magické prvky (napríklad pery v tvare slzy), ale aj absurdnosť (ľúbostný list s titulom: ,,Vôbec na teba nemyslím.“). V knihe nechýbali ani zaujímavé úvahové pasáže či postava spisovateľa, ktorým nie je nik iný, ako samotný Stefánsson. Práve spomínaná postava je v celom príbehu príjemným oživením a prepojením prítomnosti s minulosťou. Príbeh o Áste preto môžeme považovať za vydarený literárny počin mapujúci osud jedného človeka, ktorý je zároveň aj naším osudom.

Jón Kalman Stefánsson

Artforum, 2020

Preklad: Zuzana Stankovitsová

Zobraziť diskusiu (0)