Knihy "mága - rozprávača" Jóna Kalmana Stefánssona sú vyhľadávené nielen doma na Islande a vychádzajú po celom svete. Koncom marca si získal srdcia čiatateľov a čitateliek aj rebríčky najpredávanejších kníh novým románom Príbeh o Áste (slov. preklad Zuzana Stankovitsová).

Agentúra zastupujúca autora zároveň hrdo ohlasuje fínske vydanie románu About the size of the Universe (Veľké asi ako vesmír, pokračovanie románu Ryby nemajú nohy - v slovenčine: Artforum, 2017), aj záujem o francúzske vydanie staršieho románu Nebo a peklo (Heaven and Hell).

Autorova agentúra zároveň ohlásila novinku, ktorá poteší nielen vydavateľov po celom svete, ale najmä zástupy Stefánssonových fanúšikov: nový román mu vyjde na Islande už tento rok na jeseň. Názov zatiaľ nepoznáme, no budeme netrpezlivo čakať na každú ďalšiu správu.

V marci tohto roku bola v islandskom vydavateľstve Benedikt vydaná aj zbierka básní, ku ktorej Stefánsson napísal rozšírený doslov. Autor, ktorý sa pôvodne profiloval ako básnik a až neskôr v sebe objavil chuť a danosť pre romány, v ňom opísal okrem iného aj vlastnú cestu k literatúre. Prinášame vám z neho krátky úryvok:

So štvorkou z matematiky, ale jednotkou z optimizmu

"Bol utorok večer, 29. december 1981. Práve som dovŕšil osemnásť a pracoval som v továrni na spracovanie rýb v meste Sandgerði.

V ten večer začala Islandská národná televízia vysielať Cosmos, americký vzdelávací seriál "o astronómii a vesmíre v tom najširšom zmysle". (...) Tento program mal na mňa taký veľký vplyv, že som sa nasledujúcu jar zapísal na štúdium Odboru fyziky na vysokej škole v Suðurnes. Mojím cieľom bolo stať sa astronómom. So štvorkou z matematiky, ale jednotkou z optimizmu. Carl Sagan (vedec účinkujúci v relácii Cosmos - pozn. prekl.) zmenil môj život. Jeho horlivá, vrúcna a hlboká intelektuálna vášeň mi zaliezla pod kožu a naplnila ma oslňujúcim nadšením. Ak by celé ľudstvo bolo ako Carl Sagan, na svete by bolo krajšie.

V živote človeka sú chvíle, udalosti, koré stoja nad ostatnými. Vystupujú z pamäti a sú také rozhodujúce, že ich čas nedokáže zničiť a zahaliť do hmly zabudnutia. Sú ako vrcholce hôr, ktoré sa týčia do výšky vždy, keď sa obzriete. Prvá epizóda Cosmosu je jedným z takýchto vrcholov.

O dva roky neskôr som sa stále snažil stať sa astronómom, no trošku ma už začalo znervózňovať, ako pomaly sa predomnou otváral fascinujúci svet matematiky. A vtedy som musel napísať poviedku.

Bola to jedna z ďalších bežných domácich úloh. Môj učiteľ, Baldur Sigurðsson bol uštipačný, ale láskavý, inšpiratívny a nosil slušivého motýlika, ktorý bol elegantný a zábavný zároveň - ako jeho nositeľ. Tento učiteľ nám zadal za úlohu napísať krátku poviedku. V ten večer som si sadol a netušil som, o čom budem písať. Na pomoc som si vzal len nejaké príručky o kompozícii poviedok. Prirodzene, vtedy som ešte netušil, že pri písaní existuje len jedno pravidlo a síce: "Poruš všetky pravidlá".

Začal som písať - a vtedy sa to stalo. Bolo to, akoby som nemusel ani myslieť, akoby sa ma niečo zmocnilo a ja som musel rýchlo písať, tak rýchlo, ako som len mohol. Nápady sa tak množili, že som ich ani nestíhal dávať na papier. Bol som ako omráčený, ale cítil som sa veľmi dobre. Cítil som sa neuveriteľne dobre - akoby mi zrazu život dával oveľa väčší zmysel ako predtým. Akoby som odrazu všetko videl jasnejšie a viac všetkému rozumel.

Môže to znieť prehnane, ale tak to jednoducho bolo. Akoby som po prvý raz stretol samého seba. Akoby som konečne prišiel domov."

Zobraziť diskusiu (0)