Mnohých a mnohé z nás čakajú ťažké časy. Pravda a láska nezvíťazili nad lžou a nenávisťou a nepodarí sa im to ani najbližšie roky. Je vysoko pravdepodobné, že štátna moc sa utrhne z reťaze a ako parný valec bude ničiť nielen to, čo jej stojí v ceste, ale aj to, čo sa pred ňou snaží ukryť. Do tohto náročného obdobia vstupujem s víziou zachovať si duševnú pohodu, neprísť o ideály, no najmä nedovoliť nikomu a ničomu otupiť moje hodnoty. Pomáhať mi v tom budú príbehy. Knihy totiž liečia.

Zo sveta, v ktorom žijem, utekám do sveta, ktorý neexistuje
Ako dieťa som milovala dobrodružstvá mladého čarodejníka z Rokfortskej strednej školy čarodejníckej. Čítala som ich do nemoty a neprestala som s tým ani v dospelom veku, a to napriek tomu, že sa mi za to okolie stále smeje. Až neskôr mi môj blízky známy, povolaním detský psychiater, vysvetlil, že moja najobľúbenejšia kniha je v skutočnosti o dobrodružstvách malého dieťaťa z komory pod schodmi na Privátnej ceste číslo 4 (alebo z iného nepríjemného miesta), ktoré bolo veľmi zanedbávané, a aby prežilo, vymyslelo si nový svet. Nie je v ňom osamelé, má v ňom veľa podnetov, no najmä je v ňom silné. Napríklad vyhrá školský pohár, aj keď má jeho fakulta najnižší počet bodov, či porazí najmocnejšieho čarodejníka na svete. Analýza môjho známeho mi vyrazila dych a zároveň otvorila oči v tom, že aj ja som siahala (a doteraz siaham) po knižkách o Harrym najmä vtedy, keď mi je ťažko alebo sa z rôznych dôvodov potrebujem či chcem cítiť takpovediac v bezpečí.

Terapeutka ma posmelila v tom, aby som odložila rozčítanú absyntovku, ako aj ďalšiu knihu o povojnovom Nemecku a skúsila nejaký čas čítať knihy podobné tým, ktoré som čítala ako dieťa či dospievajúce dievča. Trochu som sa preľakla. Mám tridsať, nechcem predsa utekať od reality, ponárať sa do príbehov pre dorast. Čo ak stratím kontakt s dianím okolo seba, a celkovo, informačná hodnota rozčítaného Života v troskách Tretej ríše či apokalyptická reportáž O čase a vode (ktorá je v skutočnosti o klimatickej kríze) sa predsa nedá porovnať s Troma pátračmi!!! Lenže moje telo a najmä myseľ prežívajú od septembra minulého roku retraumatizáciu, a ak mi niečo pomôže, tak sú to napríklad Traja pátrači. Súdiac podľa rozhovorov zo svojho okolia, nemusím byť jediná...

Milujem reportážnu literatúru, no teraz čítam Prašinu
Keď čítam Prašinu, dobrodružnú knihu pre deti a mládež, mám pocit, že svet okolo zastal. Ponáram sa do pražských ulíc, kde nefunguje elektrina a traja dospievajúci ľudia pátrajú po starobylom tajomstve... Svet okolo však v skutočnosti nezastal. Ide ďalej a ja s ním, no Prašina ma upokojí natoľko, že keď sa z nej opäť vynorím, negatívne správy na mňa nevplývajú tak ako pred hodinou. Namiesto panického „ČO-BUDEME-ROBIŤ-VŠETCI-TU-ZOMRIEME“ sa v mojom mozgu usádzajú pomaly, len ťažko prenikajú cez pavučiny starých domov v Prašine. Na dno môjho podvedomia dosadajú práve vtedy, keď zatvorím knižku a vystúpim z električky. A vystúpim z nej pokojnejšia, ako keby som celú cestu mala premýšľať nad dosahom novoprijatého zákona proti medveďom/gayom/mimovládkam (dosaďte si svoje).

Nehovorím, že vnímavá časť spoločnosti má teraz čítať Annu zo Zeleného domu či Dobrodružstvo putovných džínsov. Tvrdím, že niektorým z nás môžu teraz príbehy veľmi pomôcť. Je na nás, po ktorých z nich siahneme. Odporúčam to aspoň zvážiť.

Moja terapeutka povedala, že po prezidentských voľbách zrejme budeme potrebovať zážitok z príbehu, v ktorom dobro ak rovno nezvíťazí, tak je silno prítomné. Ja napríklad cítim, že som po voľbách stratila nádej. No v knihách ju vždy objavím.

(Autorka práve dočítala knihu Ahoj, vlky! od Doroty Kassjanowicz a púšťa sa do príbehu o Poslednej k. & k. barónke od Silvestra Lavríka.)

(Ilustračné foto: Freepik.com)

Zobraziť diskusiu (0)