Bindzárova kniha Mlčky a krátko je beletrizovaná biografia šachistu, opisná, ťažkopádna a redundantne vystavaná, Zuzana Cigánová sa do finále dostane asi vždy, vie talentovane rozbiť literárny jazyk v dialógoch a priblížiť ho referenčnej reči, ale ako predchádzajúce jej knihy aj Aksál je vo výsledku gýč. Barbora, boch a katarzia Ivany Gibovej je veľmi dobrá kniha, aj keď Bordeline sa mi páčila viac, ale je veľmi dobrá, je tu plno ozvláštnení, hra s formou, miestami stratégie a riešenia štruktúry textu parádne, aj graficky, i keď nielen. No radosť čítať originálnu/inovatívnu knihu, kde nie je len prvý plán a dosť. Konvália je zatiaľ najlepšie, čo napísala Denisa Fulmeková, opäť v istom zmysle biografia, takže napísané obyčajne, realisticky, bez experimentov samozrejme, i keď dôležitý pohľad na problém, ktorý sa týka minulosti nás všetkých. Michal Havran je jeden z tých, ktorí vedia pracovať s textom a štýlom a aj sa s ním pohrať, ale vie to v eseji či žurnalistike, v románe Analfabet mu to vôbec nefunguje, keď niečo komentuje, je to v poriadku, keď má niečo vymyslieť, je to len povrch vecí. Novoročný výstup na Jaseninu Jakuba Juhása som ešte čítať nestihol, ale určite si prečítam, vyzerá to dobre. Jozef Karika vie vymyslieť dobré témy, viď Na smrť či to o ružomberských gangoch, ale podobne ako v Trhline spracúva tie témy hrozne, žáner mu tam generuje nejaké riešenia a tie opisuje, nič naviac nepridáva, no Dan Brown píše ešte blbšie, ale Clancy lepšie, len taký mainstream akýsi, aj keď podľa poroty zjavne kvalitný „vyšší populár“, hnusné slovné spojenie. Silvester Lavrík si zahral Nedeľné šachy s Tisom, pekne napísal, prácu s archívmi a zdrojmi si dal, aj s dobovou atmosférou cez jazyk, ale opäť ako u mnohých dokumentárno- historický základ zväzuje štýl a tlmí potenciálnu originalitu textu. Rinaldova cesta Víťa Staviarskeho je podobná ako jeho predchádzajúce, kvalitná a dobre napísaná, jednoducho, prehľadne, realisticky, tak ako Staviarsky píše, nie horšie ani lepšie, kto má jeho knihy rád, kúpi sa aj túto a bude rád. A Víťo Staviarsky už raz Anasoft vyhral. Som Paula Ondreja Štefánika je nuda, i keď je to talentovaný a dobrý pozorovateľ, vie pracovať s metaforou a aj zaexperimentovať by vedel, ambiciózne Bezprsté mesto bolo dobré, i keď tiež miestami podobne otravné , zdĺhavé a nejaké také literárne detské.

Takže podľa môjho názoru a logiky môjho vesmíru musí vyhrať Ivana Gibová, jediná tento rok výnimočná, i keď ešte ten mne neznámy Novoročný výstup na Jaseninu môže zamiešať karty a Štefánik-Paula, to sa kadekomu páči, to bude asi tiež favorit.

(Najzábavnejšie bolo, keď sme sa o vyššieuvedených knihách v krčme bavili, tak mi tam voľakto vyčítal, že prečo ich porovnávam s Dostojevským, Kafkom, Bolaňom, no dobre, tí sú už mŕtvi, so Samuelssonom, Larsmom, Ishigurom, Austerom, Chabonom, Sorokinom, Ulickou, Tučkovou... Nuž preto, lebo aj oni píšu knihy. Aké iné komparatívne kritérium by mohlo byť?)

Martin Ciel

20. marec 2017

Zobraziť diskusiu (0)