Literárna vytrvalosť trvajúca desaťročia

V určitom zmysle je rozsah tvorby Isaaca Asimova (1920 – 1992) až zarážajúci svojou kvantitou a rozmanitosťou tém. Asimov bol spisovateľ, vedec, profesor, popularizátor vedy, vizionár, zásadná osobnosť vedeckej fantastiky 20. storočia. V slovenských prekladoch Patricka Franka prináša jeho knihy vydavateľstvo Lindeni a čitateľstvo má takto príležitosť oboznámiť sa so zásadným prínosom, akým Asimov prispel nielen do žánru sci-fi, ale v širšom kontexte aj do kultúry, vedy a techniky, a to predovšetkým zavedením troch zákonov robotiky. To, čo sa spočiatku začalo zbierkou poviedok Ja, robot ako detektívne príbehy v budúcnosti, v ktorých pri riešení asistuje robot, sa postupne vyvinulo na ambicióznu sériu o vývoji ľudstva hľadajúceho svoj zmysel v kolonizovaní galaxie.

Cyklus o robotoch písal Asimov 35 rokov a zavŕšil ho rozsiahlym románom Roboti a impérium, v ktorom ságu prepojil s inou, geniálnou sériou o Nadácii odohrávajúcou sa tisíce rokov v budúcnosti, ktorú koncipoval ako vzdialený obraz šírenia a pádu Rímskej ríše. Asimov o svojich dielach dlho premýšľal ako o jednotnom univerze, o budúcej histórii vzostupov a kolapsov. V predchádzajúcich románoch o robotoch vystupuje postava detektíva Eliáša Bayleyho, ktorý vyšetruje vraždy na Zemi, ale aj v iných svetoch. Dej diela Roboti a impérium sa odohráva takmer dve storočia od Bayleyho smrti, no jeho prítomnosť je stále citeľná prostredníctvom niekoľkých postáv: dlhovekej Gladie, jej dvoch robotov Daneela a Giskarda, Bayleyho potomka a tiež v postave Keldona Amadira, ktorého snahy Bayley kedysi priviedol k potupe.

Nemennosť ľudstva: my a oni budúcnosti

Základný konflikt románu spočíva v probléme osídľovania planét: mali by ich kolonizovať ľudia alebo vopred vyslané roboty, ktoré by pripravili všetko potrebné pre príchod nových osadníkov? Prvú tézu zastávajú tzv. osídlenci, ľudia s pomerne krátkymi životmi a s takmer posvätným vzťahom k Zemi. Druhý názor zastávajú vesmírania, dlho žijúce populácie už osídlených planét s veľmi vlažným až odmietavým postojom k Zemi. Ich životy sú významne podporované robotmi: od úzko vyprofilovaných strojov až po sofistikované entity s vlastnými myšlienkovými pochodmi. Takéto stroje však odmietajú práve pozemšťania, majú z nich až panický strach a cítia k nim silný odpor.

Prítomné je silné rozdelenie na dve skupiny, každá s vlastnou identitou a nepriateľským vzťahom k druhej skupine. Spájajúcim prvkom medzi nimi je práve Gladia, ktorá sa v tejto pozícii ocitla náhodou, ale objavila v sebe mobilizačný potenciál oslovovať masy a spájať svety bez zdanlivého prieniku. Lenže Asimov vybudoval svoj svet ešte sofistikovanejšie.

Obrat v hlavných postavách

V priebehu čítania románov zo série o robotoch je zrejmé, že práve oni budú predstavovať postupne hlavné postavy. Naplno sa to prejavilo v Robotoch a impériu, kde sa Daneel a Giskard správajú ako samostatné bytosti s vlastnými pozorovaniami sveta. K pozoruhodnému úkazu v správaní robotov dochádza v noci, keď nemusia strážiť ľudí – diskutujú medzi sebou, pričom najčastejšie analyzujú ľudské správanie, skúšajú porozumieť emóciám alebo intuícii, no narážajú na limity svojho myslenia. Postupne sa ale venujú aj myšlienkovým experimentom, z ktorých najvážnejší otvára otázku, za akých okolností by dokázali zabiť človeka?

„Ak by sa inštrukcie dali upraviť pomocou definícií a podmienok, ak by mohli byť dostatočne podrobné, presné a silné, nebolo by prípadne možné zabiť človeka s cieľom niečoho menšieho, ako je záchrana ľudského života?“ (s. 200)

Asimov v určitom okamihu prepojil sériu o Nadácii so sériou o robotoch a v tomto kontexte považujeme za kľúčovú kapitolu Prejav. Gladia v nej predstúpi pred obyvateľstvo Baleyho sveta a strhnú ju v ňom dosiaľ nepoznané vášne. Následne ich Giskard analyzuje v rozhovore s Daneelom a dospeje k zásadnému pozorovaniu. Vymyslí tak jeden z významných predpokladov psychohistórie:

„Keďže emócií je málo a faktov veľa, správanie davu sa dá predpovedať ľahšie ako správanie jednotlivca. To zase znamená, že ak sa majú odhaliť zákony na predikciu dejinného smerovania, tak pri nich musíme pracovať s čo najväčšími populáciami. Už toto samo by mohlo byť prvým zákonom psychohistórie a kľúčom k štúdiu ľudstva“ (s. 247).

Okrem psychohistórie (podrobne rozvinutej v Nadácii) si pripravil Asimov ešte jeden vážny vstup do deja, ale ten už necháme na objavení čitateľstvu. Môžeme len upriamiť pozornosť na váhu troch zákonov robotiky, o ktorých sa v románe veľa diskutuje. V tejto súvislosti je potrebné všimnúť si aj formu románu: dominujú v ňom dialógy, dokonca sa dá predstaviť, že ide o formu divadelnej hry, v ktorej sa na scéne stretnú dve alebo tri postavy a majú vzájomné prehovory. Na fantastické ozvláštnenie sa dá viackrát dokonca zabudnúť, dôležité sú idey rozvíjané vo vzájomnej komunikácii. Občas sa objaví aj akcia, no sú to len kratšie sekvencie, hoci dôležitého významu.

Ak čítame Asimova v kratšom časovom rozpätí posledných rokov, tak je vidieť, že prostredníctvom svojich príbehov vytvoril svojskú mytológiu budúcnosti, v ktorej skutky postáv presahujú ich životy, politika a boje o moc dokážu devastovať celé skupiny obyvateľstva, etické dilemy a humanizmus prekračujú rámec samotného ľudstva. Chyby môžu viesť k definitívnemu koncu civilizácie. Zo všetkého napísaného je zrejmé, prečo popri R. A. Heinleinovi a A. C. Clarkovi bol Isaac Asimov považovaný za príslušníka Veľkej trojky, najvplyvnejších autorov vedeckej fantastiky 20. storočia.

Isaac Asimov: Roboti a impérium

Preklad: Patrick Frank

Lindeni, 2025

Zobraziť diskusiu (0)