Nomen omen (alebo aj nie)

Vcelku nenáročný, ľahko čitateľný príbeh s jednoduchou sujetovou výstavbou a morálnym ponaučením – takto sa na prvý pohľad javí kniha O slepici, která snila o létání (Argo, 2014). Avšak skutočnosť, že sa dielu dostalo prekladu do mnohých jazykov a v Južnej Kórei aj spracovania do divadelnej, muzikálovej a komixovej podoby, svedčí o opaku.

Názov diela anticipuje ďalší z radu motivačných príbehov, ktoré otvárajú tému odvahy snívať nad rámec možností a dosahovania vytúžených cieľov. Alebo je to inak? Príbeh ponúka dve roviny percepcie: buď je to rozprávka z ríše zvierat o odvážnej sliepke, ktorá sa napriek nepriazni osudu na farme rôznymi peripetiami dostáva až na slobodu vo voľnej prírode, nadväzuje priateľstvá s ostatnými zvieratami, bojuje s nebezpečenstvami a nachádza zmysel života, alebo brilantný príbeh o hodnote materstva (a rodičovstva), ktorý je o to údernejší, o čo viac protirečí mnohým súčasným myšlienkovým prúdom. Ratoliestka totiž nesníva o lietaní:

„Ratolest, která přijímá vítr i slunce, která nakonec opadá, listí zetlí a stane se životodárným hnojem, takže mohou vyrašit další větvičky, které dají život dalším voňavým květům. Ratolístka toužila vykonat něco podobného jako akátová větve. A protože si tolik přála být jako ony, dala si po nich alespoň jméno.“

Nový feminizmus?

Dvor, ktorý je pre nás čitateľov v tejto bájke svetom, je domovom troch druhov sliepok: nosníc v hale, kvočky na dvore a Ratoliestky (Ratolístky), ktorá patrí do oboch svetov a zároveň nikam. V príbehu začína ako „vynosená nosnica“, ktorá je ponechaná osudu ako už viac neužitočný kus. V druhej fáze je konfrontovaná so svetom na dvore, ktorému vládne kohút s kvočkou, jediný pár s možnosťou priviesť na svet kuriatka. Nakoniec sa v prostredí divokej a často nebezpečnej prírody učí nachádzať autenticitu, hodnotu a zmysel vlastného života a tu sa aj prvý a jediný raz mohla stať matkou osirelého kačacieho vajíčka.

Hwang Sonmi sa prostredníctvom bájkového sveta vyrovnáva s modelom, ktorý je ženám často podsúvaný, neraz v ostrom kontraste: „korporátny“ život zameraný na výkon – kde pre rodinu často nie je dostatočný priestor a ktorý meria jej hodnotu na základe „pracovných výsledkov“ –, alebo rodinný status (pričom toto slovo nepoužívam náhodne ani ako floskulu), kde sa, naopak, hodnota ženy odvíja od toho, či je alebo nie je matkou.

Ratoliestka prežila väčšinu svojho života v hale, kde je jej jediným účelom znášanie vajíčok pre farmárov. Po produktívnej fáze je odsúdená na osamelú smrť, ale šťastnou náhodou sa dostáva na dvor, kde je konfrontovaná s predstavou spoločenského postavenia daného schopnosťou vysedieť potomkov, čo ju ako „vynosenú“ odsudzuje na vylúčenie zo spoločnosti. Prostredie divokej prírody možno potom v určitom zmysle interpretovať ako návrat ku koreňom, k niečomu prapôvodnéhu a prirodzenému, kde Ratoliestka prvýkrát nachádza svoje autentické ja mimo pravidiel farmovej „spoločnosti“ a kde objavuje rodičovstvo v jeho prirodzenej kráse – bez teoretických rámcov, predsudkov či idealistických predstáv.

Autorka sa tak akousi sujetovou prešmyčkou vymyká teoretickým konštruktom a nahliada na materstvo ako na vzácnu, nesamozrejmú vec, ktorá nie je určovaná spoločenským diktátom, očakávaním ani pokrvným putom, ale len hĺbkou lásky a obetí.

„Byl to už třetí zázrak v jejím životě. První se stal, když se dostala z klece a mohla žít pod akátem, druhý, když se vylíhlo vajíčko. Už toho bylo dost, už jen pro to stálo za to žít“ (s. 113).

Autorka prostredníctvom textu pravdepodobne reflektuje realitu juhokórejskej spoločnosti, ktorá je (ako mnohé ázijské krajiny) známa enormným tlakom na pracovný (aj študijný) výkon a ekonomický rast, pričom zápasí s rapídnym poklesom pôrodnosti. Vlastná rodina sa tak v dôsledku týchto a viacerých ďalších faktorov stala vzácnym a pre mnohých reálne nedosiahnuteľným snom – či už z praktických (napr. časových), alebo ekonomických dôvodov.

Kniha tak latentne otvára témy univerzálne, vlastné nám všetkým, ako kariéra, láska, rodina, zmysel života, a v súčinnosti s ilustráciami Andrey Tachezy a poetickým jazykom (aj vďaka výborne zvládnutému prekladu Štěpánky Horákovej) ponúka priestor na kontemplatívnu reflexiu toho, čo má v živote skutočnú hodnotu.

Príbeh Ratoliestky je príbehom oslobodenia od formalizmu. Je manifestom túžby vystúpiť z radu hromadnej bezúčelnosti (hala) a vrátiť sa k prirodzenosti krásy života, kde zárodok toho nového neznamená „musím“ a „mala by som“, ale slobodné „áno“ túžbe po vzťahu a rodine: inými slovami, že sloboda voľby nemusí byť vždy len o odmietnutí a vyhranení sa voči očakávaniam spoločnosti, ale môže byť aj voľbou láskou a vzťahmi naplneného života v súlade s vlastnými túžbami, a že materstvo nie je vecou spoločenského statusu (dvor), ale jednou zo vzácnych a nesamozrejmých hodnôt naplneného života.

Hwang Sonmi: O slepici, která snila o létání

Preklad: Štěpánka Horáková

Argo, 2014

Zobraziť diskusiu (0)