Českému Vyšehradu vďačíme za krásnu emisiu jedného z najzásadnejších autorových románov, ktorý v parádnom preklade Jany Novotnej dostal názov Sám proti inkvizici.

Ide o skutočne mohutný historický román, ktorého ideová náplň je, ako už samotný titul veľavravne napovie, naozaj veľmi vážna. Navyše stále neveľmi prebádaná, takže i v tomto smere je Aguinisov text až takpovediac priekopnícky.

Pohybujeme sa po území Nového sveta. Hlavne po juhoamerických kolóniách španielskej koruny, kam patrili aj miestokráľovstvá Peru a Čile. Sme na úplnom konci 16. a v prvej tretine 17. storočia. To najpodstatnejšie sa odohráva medzi rokmi 1592 – 1639. Storočie po príchode európskych kolonizátorov je rozhodnuté. Pôvodné veľké civilizácie neodolali konkurenčnému tlaku, stratili dominantný vplyv a v podstate definitívne vypratávajú historické pole. Noví vladári spoza veľkej vody čoraz intenzívnejšie upevňujú svoju moc. Z dovtedy známeho sveta už dorazilo kvantum celkom iných ľudí zo všetkých spoločenských vrstiev, pričom veľké percento z nich sa tu ocitlo proti vlastnej vôli. Vypukajú nové vojny proti celkom novým nepriateľom, ale taktiež i tu pokračujú odveké konflikty medzi tradičnými „starosvetskými“ mocenskými súpermi. A na všetok pozemský virvar z nebeských výšin dohliada importovaný všemohúci kresťanský Boh.

Jeho najoprávnenejší samojediný pozemský zástupca – katolícka Cirkev svätá – už naplno zapustila korene i v tejto časti zemegule. Prísne dozerá na dodržiavanie správnych prejavov pravej viery. K jej upevňovaniu stačila ešte na starom kontinente stvoriť veľmi účinný nástroj: inkvizičnú kúriu. Sväté oficium však v behu storočí dozrelo na obludného Molocha, ktorý prerástol cez hlavu doslova všetkým. Práve na pôde rozprávkovým bohatstvom disponujúcej Južnej Ameriky sa načisto odtrhol z reťaze. Na prelome vyššie zmieňovaných letopočtov si už v danom regióne nikto nemôže byť ničím istý. Chápadlá inkvizície siahajú prakticky všade. Tajné uši načúvajú, skryté oči vidia a v ohnivom pažeráku miznú „neveriaci“ v počtoch väčších než strašidelných.

Domorodci, čierni otroci, mestici, ženy, modloslužobníci, luteránski odpadlíci a mnohí ďalší, napospol mimoriadne horľaví hriešnici živia planúcu pochodeň. Avšak zrejme najintenzívnejšie prenasledovaná bola komunita „novokresťanov“ tvorená nemalou židovskou obcou, ktorej bola nanútená kresťanská viera. Ešte v európskom prostredí sa totiž zrodilo silné podozrenie, že podstatná časť jej členov naďalej tajne vyznáva pôvodnú vieru, proti čomu Sväté oficium brojilo s obzvlášť beštiálnym fanatizmom.

Asi takto vyzerá základné nasvietenie scény, v ktorej hlavná úloha pripadne Franciskovi Maldonadovi da Silva. V detstve sa stane tajným svedkom udalosti, ktorá mu odhalí čosi, čomu zatiaľ celkom nerozumie, ale navždy to zmení jeho život a do veľkej miery predurčí ďalší osud. Vyrastie vo vzdelaného, majetného lekára a ožení sa s krásnou ženou. Je z neho prvý skutočný medicínsky vzdelanec čilského miestokráľovstva. Ako vážený muž požíva uznanie mnohých významných ľudí aj bezhraničný obdiv jednoduchého ľudu. Mohol by prežiť pomerne pohodlný, bezstarostný život. Avšak biľag marrana – židovského prasaťa – ho nakoniec dolapí rovnako ako nezanedbateľnú časť jeho rodiny i rodinných predkov.

Francisko je násilne odvedený od ženy a malej dcérky. Čoskoro mizne v temných plesnivých kobkách Inkvizičného paláca v peruánskej Lime. Predlhých dvanásť rokov pobudne vo väzení. Ani samota v žalári, ani katanská tortúra pri výsluchoch, ani nekonečné teologické rozpravy s najväčšími učencami, nič z toho nezlomí jeho vôľu a právo slobodne veriť a žiť v pravde podľa skutočnej viery. Francisko priamou argumentáciou doslova spochybní celý kresťanský dogmatizmus, čomu nakoniec nikto nevie dostatočne pádne oponovať, takže je obvinený z najťažšieho kacírstva. Rozsudok je jasný. Roku 1639 ho pohltia plamene na hranici. Stane sa tak počas najhrôzostrašnejšieho autodafé, aké juhoamerický kontinent zažil a ktorého monštruózny rozsah pobúri i Svätú stolicu v Ríme.

Marcos Aguinis dokázal organicky prepojiť historickú prózu s životopisným románom a stvoril jeden z najveľkolepejších románov s historickou tematikou, čo sa mi za posledný čas dostal do rúk. Všetko je na správnom mieste presne tak, ako to má a musí byť. Košatý, členitý príbeh s množstvom historických postáv. Podmanivé a vcelku svižné tempo, ktoré sa však veľkým oblúkom vyhýba zjednodušovaniu či nejakej plytkosti. Viacero rozprávačských perspektív i zaujímavo preľnuté časové roviny, ktoré s pribúdajúcimi stranami vygradujú do logického záveru, takže ani menej trénovaný čitateľ si nemusí zúfať, že by sa stratil kdesi na polceste. Istú zvýšenú pozornosť toto obdivuhodné dielko predsa len vyžaduje, ale nudou neubíja ani na moment. Ide to na vrub ďalšiemu výborne spracovanému atribútu, ktorým je vskutku brilantný dejinný exkurz. V spojení s plnokrvným dramatickým príbehom tu teda doslova ožije hneď niekoľko vzájomne súvisiacich historických kontextov. Ich spoločná interakcia čitateľovi ponúkne niekoľko naozaj pútavých a ucelených lekcií dejepisu. Asi takto môže vyzerať pozvánka na serióznejšie štúdium danej problematiky.

Presne rozvrstvené a patrične rôznorodé myšlienkové či rovno exaktne teologické konfrontácie potom vierohodne sprostredkovávajú spôsob, akým súdobá spoločnosť, celkom prostá i vysoko intelektuálna, nazerala na svet okolo seba. A je to neveľmi lichotivý, skôr celkom nešťastný pohľad. Medzi to sú funkčne vkomponované epicky mohutné popisy prírodných scenérií, civilizačných sídiel i samotná dobová spoločnosť. Temnú, dusivú atmosféru dotvára pocit všadeprítomného strachu, fyzicky prestupujúceho životmi jednotlivcov i celých komunít. Tento prvok postupne dostáva stále konkrétnejšie tvary a desivo vrcholí do podoby celkom otvoreného rýdzeho zla. Aguinis to zdrvujúce napätie dávkuje vskutku majstrovsky. I najextrémnejší naturalizmus necháva takmer celý čas vytesnený kdesi po stranách. Jeho existencia je skôr tušená než vyslovene priamo brutálna a do hlavného záberu vstupuje v niekoľkých nanajvýš desivých výjavoch, čo na dostavenie sa pocitu fyzickej nevoľnosti postačuje viac než dosť.

Marcos Aguinis teda napísal po všetkých stránkach výborne dotiahnutý, vskutku poctivý historický román, ktorý podľa môjho úsudku bez problémov znesie priame kvalitatívne porovnanie so špičkami tohto žánru. Milovníci Daniela Kehlmanna, Ildefonsa Falconesa (ďalších si dosaďte podľa vlastného vkusu) či (ako inak?) Umberta Eca by mohli byť spokojní i tu. Je to naozaj podarený obraz koloniálneho Nového sveta z dôb raného novoveku a zároveň pálčivá obžaloba bezbrehého bezprávia, ktorá veľmi jasne hovorí o tom, akú nevyčísliteľnú cenu má sloboda. Zvlášť keď si uvedomíme fakt, že tu zachytené prenasledovanie človeka iným človekom v rôznych obmenách veľmi úspešne pretrvalo dodnes.

Marcos Aguinis: Sám proti inkvizici

Vydal: Vyšehrad 2019 (edícia Světová próza)

Preklad: Jana Novotná

528 strán

Zobraziť diskusiu (0)