A čo s tým má kultúra?

Kniha sama osebe ponúka vecný a historický pohľad na slovanskú mytológiu, hoci nie úplne systematický. Je to taký výber, aj sme vyzývaní, aby sme s knihou narábali podľa vlastnej chuti a čítali ju po svojom. Príbehov v nej nie je veľa, pár jednotiek, hoci myšlienok o nich je o niečo viac. Presne tých som sa bál, pretože práve slovanské sa s veľkou obľubou ohýba, reinterpretuje, prispôsobuje politickým postojom a spoločenskej integrite. A tu sa už nezaobídeme bez kultúry, bez aktuálnych symbolov a bez otázky, čo si dnes vlastne projektujeme do toho, čo nazývame „slovanské“.

Kultúra trpí na to, čo sa deje. Tak to bolo a bude vždy. Keď sa pozriem na slovenskú zástavu, nepociťujem hrdosť. Táto vlajka aktuálne vytvára vo svete obraz, s ktorým nie som stotožnený a nezriedka pociťujem prenesenú hanbu a strach zo smeru, ktorým fúka vietor. Aj takto vedia úradovať symboly. Alebo ak si idem vybrať knihu do police, dívam sa nevedomky na mŕtvych ruských spisovateľov ako spoluvinníkov. Keď počujem slovanské, slovienske, národné a hrdé, dvíha sa mi žlč. A či za to dejiny môžu? No, ak ideme do detailov, dá sa polemizovať, kto, za čo a kedy mohol aj do akých dôsledkov to zašlo. Ale to je na iné fórum.

Kniha Slovanské mýty obsahuje stručný, ale intenzívny rýchlokurz bájnych mytologických postáv a tvorov, ktoré formovali mentalitu našich predkov. Volá sa príznačne Slovanské mýty (2025). Báli sme sa stríg, upírov, vlkolakov, škriatkov, ale trochu sme dúfali v ich zázračné schopnosti a keď už nič iné, aspoň pomáhali našim predkom prinútiť deti a nebojácnu omladinu, aby sa nepotulovali hore-dole po lese, kde na nich číhali oveľa skutočnejšie hrozby – či medveď, či vlk, alebo nejakí ozbrojení vojenskí dezertéri.

Fakt, že so smrťou prichádzali deti do kontaktu pomerne bežne, určuje aj obsahovú podobu príbehov. Krv, mrzačenie, viditeľné zdravotné problémy, choroby, zlé životné podmienky, hmotné nedostatky, vojny, nedostatočná sexuálna výchova, riskantné hry v plenéri s motívmi čerpajúcimi tu vedľa. A keď počas šantenia v prírode ktorési dieťa spadlo do studenej vody, prechladlo, ochorelo, zomrelo, išlo sa ďalej. Kruté.

Slovanské mýty tak napokon fungujú ako prístupný, no kultúrne citlivý vstup do priestoru, ktorý je v dnešnej dobe zaťažený ideologickými nánosmi, konšpiráciami a selektívnym prístupom k dejinám a prítomnosti. Slapšak a Charney ponúkajú interpretáciu bez romantického pátosu a politického utilitarizmu. Namiesto toho sa sústreďujú na historickú podmienenosť, antropologické vrstvy a poetiku každodennosti, v ktorej tieto príbehy vznikali. A v tom je hodnota knihy najvýraznejšia. Ukazuje nám, že slovanská mytológia nemusí byť nástrojom identitárnych ambícií, ale skôr pozvánkou k pochopeniu kultúrnych mechanizmov, ktoré formovali generácie pred nami. V čase, keď sa symboly rýchlo menia na zástavy a mýty na argumenty, je osviežujúce čítať text, ktorý k tradičným témam pristupuje s mierou aj vecnosťou. A možno práve preto pôsobí táto kniha ako dobrý pripomienkový rituál, že kultúrne dedičstvo nie je nutné privatizovať, ale rozumieť mu a čítať ho s triezvym nadhľadom, ktorý nám dnes tak veľmi chýba.

Svetlana Slapšak, Noah Charney: Slovanské mýty
Preklad: Martina Fedorová

Slovart, 2025

Zobraziť diskusiu (0)