Hra na profesionálku

Marisa má 32 rokov a pracuje v strednom manažmente reklamnej agentúry v Madride. Pochádza z vidieka, vo veľkomeste býva v malej garsónke. Je prototypom všetkých, ktorí presedia celé dni v klimatizovaných kanceláriách klikajúc na maily, s kalendárom plným pracovných mítingov.

Od prvej chvíle autorka rozvíja vlny sarkastického rozprávania o nude v takýchto – ako hovoria kritici súčasného systému – otrockých a neužitočných pracovných pozíciách. Nefungoval by svet rovnako bez ľudí, ktorých úlohou je celé dni vymýšľať slogany na nový šampón alebo parfum?

„Jisté je, že nic pořádně neumím a nemám ponětí, jak jsem se sem dostala. Nejspíš tak, že jsem se v hraní na práci zdokonalovala tak dlouho, až ostatní uvěřili, že jsem vážně profesionálka.“

Marisina nespokojnosť beží v rozličných úrovniach. Je zhnusená pretvárkou – všetci vedia, že musia vzbudzovať zdanie aktivity. Hrajú sa na kreatívnych, hoci ide o schematické marketingové postupy. Šéfovia sa hrajú na prívetivých a podriadení na angažovaných a dynamických ľudí. Jej dni v horúcom auguste bežia podľa jedinej schémy. Prokrastinuje v práci, čo môže, deleguje na podriadených, všetko ostatné odkladá a posúva. Ak je veľmi zle, zo seminárnych prác svojich študentov (popri práci má malý úväzok v škole) kradne reklamné slogany. Oázou jej túžob a fantázií je najbližší supermarket, kde nakúpi dobroty a víno. Dobre, nielen Carrefour, aj galériu Prado má rada, pretože potrava pre dušu je tiež dôležitá. Sused Pablo sa postará o príležitostný sex. Matka jej volá raz týždenne, aj ich rozhovory bežia podľa rovnakej šablóny.

Ako odolať smrtiacej rutine

Marisina nespokojnosť sa chvíľami dotýka vážnych existenciálnych záležitostí. Hľadá zmysel tohto všetkého. Tak rada by objavila skrytý význam svojej únavy a rozčarovania. Nebolo by lepšie nájsť si toho najobyčajnejšieho partnera, ktorý každú nedeľu poobede vyrazí na bicykle s kamarátmi, a ona sa bude doma tešiť z vypratej, levanduľou voňajúcej bielizne?

„Prostý život, žádné tragédie, smrtící rutina, přiměřené štěstí.“

Marisina životná filozofia sa v závere vlastne až tak veľmi nelíši od tohto životného konceptu.

„V životě nakonec potřebujeme jen pár věcí: někoho, kdo nás má rád, postel s pohodlnými polštáři, pár plechovek dobře vychlazeného piv a rajčata, co mají chuť.“

Nie, nejde o rezignáciu. Samozrejme, že autorka je aj tu cynická a sarkastická. Spokojnosť so životom však naozaj nemusí byť striktne zachytená o vážne ideológie a viery. Môže byť naozaj takto skromná – je to ale výsledok procesu, nadhľadu a pochopenia relativity hlúpostí, kvôli ktorým ľudia mrhajú zdravím, vzťahmi a vzácnym časom svojich životov.

Rozprávanie o Marise nebude pre mnohých čitateľov úplne objavné a výnimočné. V každom prípade je zábavné (hoci miestami krutým spôsobom) i autentické.

Próza Beatriz Serrano dokonalým spôsobom napĺňa koncepciu edície Hlas. Nespokojnosť je hlasom súčasníka zotročeného sofistikovanými spôsobmi. Nemusí si po večeroch liečiť mozole na rukách, ale dušu a myseľ.

Beatriz Serrano: Nespokojenost

Preklad: Romana Bičíková

Vyšehrad, 2026

Zobraziť diskusiu (0)