Ján Blažovský
1.10.2025
Strážkyňa príbehov
Viera v prítomnosť víl tvorí súčasť folklóru hneď niekoľkých národov a pretrváva do súčasnosti, ukrytá aj do povier o skrytom ľude obývajúcom pusté časti krajiny alebo ťažšie dostupné územia. V minulosti táto viera nepochybne zasahovala do životov ľudí, niekedy príjemne, inokedy dramaticky. Obidva spôsoby spoznajú postavy románu Strážkyňa príbehov, pútavého a príjemne napínavého príbehu odohrávajúceho sa v dvoch časových rovinách.
Hranica každodennosti a fantázie
Sila atraktívnych príbehov sa prejaví, ak si čitateľstvo položí otázku: Čo bolo ďalej? Otázka znamená, že sa vytvára silný vzťah medzi textom a človekom, ktorý ho číta. O to pútavejšia je situácia, keď si tento vzťah vybuduje aj literárna postava čítajúca text v knihe, ktorú s očakávaním čítame. Na tomto základe rozpracovala svoj nápad írska spisovateľka Evie Woodsová (vlastným menom Evie Gaughanová), známa svojím románom Stratené kníhkupectvo, ktorý vyšiel v slovenskom preklade minulý rok vo vydavateľstve Tatran.
Woodsová príjemne kombinuje historickú prózu s osobnými drámami ukrytými v zdanlivo každodennej realite a veľmi skutočne pôsobiacimi prvkami fantastického ozvláštnenia. Sú prítomné tak nenápadne, že sa od skutočnosti ani nedajú dobre oddeliť, a aj preto jej prózy získali prívlastok magického realizmu.
Strážkyňu príbehov si najviac vychutnajú všetci, ktorých imaginácia rada putuje na hranici mýtov a legiend. Stačí si predstaviť, že počas prechádzky po lúke alebo v lese nie sme sami, a hranica medzi ríšou víl a naším svetom sa môže prekročiť každou odbočkou z dobre známych cestičiek. Svoje o tom vie aj Sarah Harperová, ktorej život dosiahol bod, v ktorom je nevyhnutná zmena. Hoci mieri za svojou rodinou do Bostonu, okolnosti spôsobia, že skončí v Írsku, vo vidieckom dome. Počas prechádzky po okolí nájde denník Anny, dievčaťa, ktoré žilo v dome presne pred sto rokmi. Anna sa zhodou okolností stala asistentkou amerického študenta antropológie Harolda Griffin-Kraussa spisujúceho legendy o čarovnom ľude – o stretnutiach s vílami. Príbehov nie je práve málo a niektoré z nich sú naozaj znepokojivé, obzvlášť preto, lebo sa prelínajú s nie tak dávnymi tragickými udalosťami v dedine.
Ľudské aj nadprirodzené tajomstvá
Vo svojom čase Sarah spoznáva nielen pohnutý Annin život, ale postupne aj miestnych obyvateľov a ich osudy, tkanivo príbehov sa začína prelínať a na povrch si hľadajú svoju cestu tajomstvá, na aké nebol nikto pripravený. Evie Woodsová k svojim postavám pristupuje citlivo, rozumie im na hlbokej ľudskej úrovni a na sprostredkovanie náročnejších emócií nevyužíva ani tak slová, ako silu gesta, reč tela a atmosféru, z ktorej často cítiť podporu, spriaznenosť a ľudské teplo. A to aj po vypätých situáciách, keď pri čítaní súcitíme s nespravodlivosťou, akú postavy zažívajú, alebo keď citovo trpia.
V každej časovej línii zohráva dôležitú úlohu aj tajomno reprezentované vílami. Nie sú to však žiadne romantické tancujúce dievčatá s krídlami. Víly reprezentujú neskrotnosť a nepochopiteľnosť odvrátenej strany prírody. Vedia na seba zobrať akúkoľvek podobu, sú to aj zlomyseľné, temné bytosti neváhajúce vymeniť ľudské deti za svoje, následkom čoho zažívajú ľudia rodinné peklo. Harold Griffin-Krauss putuje po kraji s Annou a vypočuje si niektoré naozaj strašidelné príhody o kontakte s týmto nevyspytateľným národom ukrývajúcim sa pred zrakmi ľudí.
Skrytý význam príbehov
V súvislosti so zapisovaním legiend sa ukazuje, akú dôležitú úlohu môžu zohrávať v životoch ľudí písomné záznamy. Harold spisuje skúsenosti ľudí – ostanú síce v anonymite, no ich spomienky formujú národnú identitu v podobe folklóru. Anna si píše denník, o ktorom vie asi len ona, ale o sto rokov neskôr sa denník stáva dôležitou súčasťou života Sarah. Aj v okolí Sarah sa vyskytujú ďalšie knihy, ktoré sú zas významné pre iných ľudí. Jemne vystavaný svet literatúry v Strážkyni príbehov bezprostredne vyplýva z presvedčenia Evie Woodsovej o liečivej sile kníh (1). Cez čítanie dokážeme prehodnocovať vlastné životné skúsenosti a nanovo ich interpretovať, a azda aj pochopiť a prijať to, čomu sme predtým nerozumeli.
Román naznačuje, že každý z nás je strážcom príbehov – tým, že ich čítame, prerozprávame ďalej, či len tým, že ich uchovávame v pamäti. A možno občas objavíme aj zabudnuté dielo hodné povšimnutia. Navyše sa tu objavuje aj nejednoznačnosť spôsobená prítomnosťou tajomna, fantastického ozvláštnenia. Do textu sa takto dostáva napätie a zároveň mu dáva univerzálnejšiu platnosť – pretože každý príbeh je tak trochu pravdivý a tak trochu výmysel.
Evie Woodsová: Strážkyňa príbehov
Preklad: Lucia Tonková
Tatran, 2025
