Aký je rozdiel medzi starostlivým a zlým oholením? Oba spôsoby drsnosti brady sa totiž v knihe Stúpajúc vyššie vyskytujú a ja som pri zapájaní vlastnej čitateľskej predstavivosti narazil na ďalšiu interpretáciu tohto opisu. Uvedomil som si, že tieto dve ilustrácie o bradách reprezentujú aj perspektívy pohľadu na povojnové poľnohospodárstvo, okolo ktorého sa koncentruje dej. Zlé oholenie je iba také nedbanlivé, v strede týždňa, keď sa nám ani nechce dívať do zrkadla, pretože sme po ťažkej práci zaspávali trochu zmanipulovaní nenápadným večerným popíjaním v kruhu podobne prepracovaných susedov. To druhé, starostlivé oholenie, si nechávame na potom, keď sa vycivení oháňame heslom na motívy Biblie — „V neděli se nedělá“ a tie smiešne nepravidelné ostrovčeky mikroskopického tŕstia precízne likvidujeme ostrou britvou. Socializmus chcel na občanov pôsobiť tým druhým, nedeľným spôsobom, no zďaleka nesľuboval nečinnosť ani apatiu. Na tomto mieste by sociológ určite vystihol podstatu tejto premeny lepšie, ale jazykom ľudu — čo v pote tváre sedliak vypestoval a vlastným úsilím nahromadil, to sa mu agitkou motivovaný svedok osloboditeľa pokúšal zveľadiť v duchu hospodárskeho a ekonomického utužovania kolektívu. Táto predstava môže mať prirodzene reflex poctivo navretých žíl na krku, v ktorých koluje srd.

Presne pre tento prípad je do bližšie nešpecifikovanej slovenskej dediny vyslaná ambivalentná osoba — čiastočná Židovka, niekdajšia členka národného povstania — Jolana Kohútová, a keďže pomerne krikľavé gény nevzbudzujú plnohodnotnú dôveru, sekunduje jej bývalý milenec, s ktorým nemá vyrovnané emócie — Olšanský. Tiež bývalý člen SNP a Róm. Na tomto mieste sa začína niečo, čo považujem za najväčšiu devízu spôsobu literárneho uvažovania Andrey Salajovej. Buduje príbeh v konštelácii westernu, ale prvotný impulz nestavia na pomste tvoriacej vnútornú tragédiu, ktorá je aj alternátorom postavy. Charakteristika protagonistky je komplexnejšia, sama má o novom zriadení pochybnosti, nevie predvídať jeho vývoj, a teda je voči nemu nedôverčivá. Jej pôvod taktiež vzbudzuje nedôveru a je otázne, do akej miery je v takomto nastavení predpovedaný úspech. Napriek tomu vyskúša novú príležitosť, aj keď na ňu pristúpi pod nátlakom, nevidí inú perspektívu svojho postoja, respektíve sa na ňu v existenciálnom oslabení nezmôže. Autorka tento princíp rozprávania pracovne pomenúva Eastern (ako sa volá aj jedna z jej kníh, ktorá vyšla vo Francúzsku v roku 2015), a hoci narúša zaužívané konvencie žánru previazaného skôr s ázijskou kultúrou, stále sa ocitá na geograficky presnom póle.

Štruktúra deja je vystavaná svojráznym prerodom, kde beztak ponížená postava z periférie, ľahko vyčleňovaná spoločenstvom, rezignuje na svoju úlohu a bez očakávania prijíma svoju momentálnu realitu. Naruší ju náhly impulz a vykonštruovaná úloha, kde má táto okolnosťami utlmená figúrka zastúpiť zdanlivo významnejšiu funkciu a podieľať sa na lokálnej prezentácii kolektivizácie. Ako som spomínal, v centre príbehu však stojí výkonný pár, z ktorého Jolana je nositeľkou dominantnejšieho konfliktu. Príbeh vzťahu s chýbajúcim mileneckým záverom ostáva v rovine sexuálnych túžob, ale vďaka tomu tu máme spoľahnutie, dôveru a nemusíme si robiť starosti s hľadaním sympatií, nikto nám neodvádza pozornosť na dvojicu a relevanciu jej romance. Toto nadštandardné priateľstvo je však disharmonické. Nesľubuje významnejšiu psychológiu vzájomného správania. Tiež však nie je drsné. Ani Kohútovú, ani Olšanského nepovažujem za citovo vyprahnuté postavy, no ak k tomu má niektorá z nich bližšie, mala by to byť práve ženská postava, čo legitimizuje nepredvídateľnejšie konanie.

Teraz ma možno bude tá citová vyprahnutosť mrzieť, no Andrea Salajová študovala film, konkrétne scenáristiku, a ak jej niečo slúžilo ako predobraz, sú to, myslím, práve ikonické maskulínne vzory slovenského filmu ako Ladislav Chudík, Paľo Bielik, Vlado Müller, Pavol Mikulík, Ján Mistrík a ďalší — majstri mimiky spravodlivého vyrušenia, v ktorom sa treba nasilu postaviť za vlastnú pravdu. Hej, niekedy potečie aj krv, ale cudzia z hnevu a vlastná za čosi vyššie a prirodzene, objektívnejšie. V dobrom sa neviem zbaviť pocitu, že v dramatickej krvi Jolany Kohútovej je čosi aj z týchto hereckých výkonov a rovnaká vzorka sa rozliala i medzi vedľajšie postavy predstavujúce nerozhodný, skôr negatívne naladený kolektív s ochotou použiť v kritických chvíľach hrubú silu, čo je jasné od samého začiatku. Veď keby išlo o naivných a dobrosrdečných, socialistická misia by nemala význam.

Teraz malé zastavenie pri názve knihy — Stúpajúc vyššie. Mohlo by sa zdať, že ide o nadpis prejavu niektorého z plešatých dedov vševedov, v skutočnosti je to výraz použitý Friedrichom Nietzchem a objavíme aj jeho definíciu — Sotva človek vystúpi vyššie než tí, čo ho dosiaľ obdivovali, klesne v ich očiach a upadne do nemilosti, lebo si (hoc by za to vďačili iba jemu) za každých okolností predstavovali, že sú vo výšinách s ním. Postavenie k tejto téze vo vzťahu k ideológii je otázkou viery. Pokiaľ vstupujeme k čomusi novému s mentálnym/vnútorným ničím, ľahko sa stane, že nájdeme všetko, zároveň však existuje veľké riziko, že keď sa objaví pochybnosť a prestaneme byť so všetkým stotožnení, bude prineskoro, aby sme odhaľovali vieru vlastnú, imerznú, vieru v seba. Jednotlivca vnútri kolektívu. Nie jednotlivca kolektívu.

Andrea Salajová: Stúpajúc vyššie

filmotras, 2021

Preklad: Mária Ferenčuhová

Zobraziť diskusiu (0)