Matúš Procházka
4.3.2019
Tajná historie
Američanka Donna Tarttová má jednu zaujímavú prednosť. Je prudko návyková. Ak si ju obľúbite, budete ju chcieť mať doma kompletnú. To by nemal byť až taký problém, nakoľko jej autorské konto stále obsahuje len tri romány. Keďže každý vznikal najmenej dekádu a zatiaľ posledný vyšiel toť pred slabými šiestimi rokmi, ďalšieho sa zrejme tak skoro nedočkáme. Potešujúci je však fakt, že všetky doterajšie už sú preložené do niektorého z "našich" jazykov, takže skutočne plnotučnému čitateľskému zážitku už nič nestojí v ceste. Ako posledný pribudol famózny debut Tajná historie vydaný v českom Argu v krásnom preklade Kláry Kolínské.
A je to veru prvotina po všetkých stránkach hodná autorkinej povesti. Masívny textový kolos totiž bez problémov riadne prekročí päťstostranovú métu, čo Tarttovej skalní priaznivci určite ocenia ako prvé. Áno, už na výbornom debute bol osobitý rukopis tejto pozoruhodnej spisovateľky veľmi jasne zadefinovaný. K jeho hlavným rysom treba zaradiť pomalé rozprávačské tempo, do detailu prepracované kompozičné celky a neopakovateľnú, priam hermeticky zomknutú atmosféru. Podobné je to i v tomto prípade.
Ťažisko Tarttovej debutu je ukotvené v prostredí neveľkej, odľahlej americkej univerzity. Akademická pôda zvykne byť pomerne vyhranená, priam až odtrhnutá od zvyšku sveta, tobôž ak sa jedná o takú izolovanú akadémiu akou je Hampdenská univerzita. Tu sa stretne šestica zaujímavých individualít študujúca starú gréčtinu. Do seba zahľadené zoskupenie vedie nemenej výstredný profesor a dovedna tvoria akúsi (podľa vlastného nazerania na samých seba) elitnú akadémiu v akadémii, na ktorú má dokonca i vedenie univerzity len minimálny dosah.
Príbeh sa začne odvíjať z pohľadu Richarda Papena, šiesteho člena, ktorý sa k miestnym tajomným „elitárom“ pridal ako posledný. On v celom ansámbli vystupuje ako relatívne najmenej dotknutý, takmer nezávislý pozorovateľ. Netrvá to však dlho a objaví sa mimoriadny problém. Skupinka totiž neštuduje len dávno mŕtvy antický jazyk, ale pokúša sa preniknúť aj do podstaty ďalších aspektov súvisiacich so starogréckym spôsobom života. V pocite vlastnej neohroziteľnosti či akejsi nadradenej výnimočnosti potom nemajú ďaleko k prekročeniu všetkých morálnych zábran, čo nezostane bez odozvy. Nasleduje séria tragických činov, ktoré každého zo zúčastnených doživotne poznačia.
Pre autorku v tomto prípade vôbec nie je podstatný cieľ. Pointu sa preto čitateľ dozvie hneď na začiatku. Tentoraz je oveľa dôležitejšia práve cesta k samotnému cieľu. Donna Tarttová teda zaujme niečím iným a síce precízne rozvrstvenou psychologickou štúdiou o páde človeka z relatívne pokojných existenčných sfér až na úplné morálne dno.
Východiskovou žánrovou matériou sa pre Tarttovú stáva akási zmes neakčnej detektívky a psychologického románu s badateľnými prvkami pomalého noir thrilleru. Rýchla akcia tu ale naozaj príliš neobstojí. Prím hrá zoširoka poňaté psychologické pozadie, pomaly stupňované napätie. Treba oceniť filigránsky vyriešenú príbehovú stavbu, keď je i napriek odhalenej pointe konečný výsledok vcelku ťažko odhadnuteľný. Do hutného naratívneho toku si nájdu logickú cestu aj početné reflexívne party či priam hotové meditácie nad podstatou zločinu. Jeho vznikom v rôznych formách ľudskej civilizácie.
Konflikt dobra a zla vyvierajúci z tenzie medzi racionalitou, čistým iracionálnom a sklonmi ku skratovej (seba)deštrukcii, ktoré bohato zapĺňajú bezodné hlbiny ľudskej duše, dostávajú v Tarttovej prvom románe ďalšie originálne rozmery. Výborne čitateľný príbeh o kráse i ošklivosti vyrozprávaný v nezameniteľnom štýle, ktorý trpezlivého čitateľa odmení intenzívnou myšlienkovou hĺbkou.
Donna Tarttová: Tajná historie
Vydal: Argo 2017
Preklad: Klára Kolínská
548 strán
