Vízia až na smrť

Je to taká faktická paralela. Väčšinou, keď sa v diskusii objaví čo i len približná štatistika úmrtí v koncentračných táboroch, ktoré organizovali fašisti, ktosi doloží, že aj za Stalina sa v Rusku diali podobne tragické veci v gulagoch. Ak nie ešte horšie. Nikdy som nebol fanúšikom takýchto konštatovaní. Veď organizovaná smrť je rovnako zlá kdekoľvek a za akýchkoľvek okolností. Práve v slove „organizovaná“ sa ukrýva najväčšie zlo, lebo ide o vec vedomú, systematickú. Joseph Roth tento odtieň (čo odtieň – najväčšiu tmu!) zla nazýval – filiálkou pekla na zemi (rovnomenná je aj jeho kniha korešpondencií). Vojny v plnom rozsahu sa nedožil, upil sa na smrť.

V maďarčine v tých chvíľach vznikal rukopis Arthura Koestlera – Tma na poludnie. Knihu dnes už môžeme čítať v znamenitom slovenskom preklade, o ktorý sa postaral historik Miloslav Szabó (Klérofašisti, Slovart, 2019; Potraty, N Press, 2020; Kráska a zvrhlík, N Press, 2022), a nielen o ten. Ako spomínam už v perexe, záverom vovádza dielo do širšieho spoločenského kontextu. Koestler je totiž exemplárnym príkladom precitnutia v ohrození. Román Tma na poludnie je iba jeho derivátom.

Sám Koestler totiž spočiatku stalinistickému režimu dôveroval, aj keď to je iba veľmi zjemnené slovo. Sám sa na režime aktívne podieľal. Najmä v tridsiatych rokoch – napríklad vo frankistickom Španielsku, no a koncom tejto turbulentnej dekády publikuje, aký to bol omyl. Práve v tejto psychologickej premenlivosti je hĺbka. A v sebareflexii.

Všetci proti všetkým

Podám situáciu v krátkom, vlastnom, zjednodušenom obraze. Deti sú rozdelené do dvoch skupín, taká tá schéma – dobrí a zlí, no a nie je ľahké určiť, kto reprezentuje ktorú skupinu, a čo je hlavné – pre deti to nie je ani také podstatné. Sídlisková bitka. Zrazu sa skupiny stretnú, dochádza k takej tej trenici. Chvíľami možno k ozajstnej bitke. Zrazu počuť piskot a rev. Ktorési dieťa trpí a nad ním leží ďalšie s nepríčetným pohľadom a surovo ho mláti. Z nosa vytečie pramienok krvi. Neskoro, je to za hranou. Ostatné deti zabudnú na tento fingovaný súboj a sú zmätené. Trpí naozaj alebo to iba predstiera? Treba brániť obeť alebo presvedčiť agresora, že to v skutočnosti lynčuje vlastného priateľa a tá bitka je iba hlúpa hra? Je ten „č. 1“, ako ho Koestler v románe nazýva, priateľom alebo tyranom? Predstavuje si ho, ako tučný a nesympatický sedí za stolom, a vidí tú neforemnú hmotu, prostredníctvom ktorej sa paranoidné správanie deje a ohrozuje čoraz väčšiu masu ľudí.

Tu je reprezentantom tejto masy Rubašov. Než si to Rubašov, hlavný protagonista, uvedomí, ocitá sa v cele. Celý proces predtým je totiž expresionistická zmes sna a skúseností v bezútešných zemitých farbách. Mimikry bezpečia vysiela len relatívny pokoj tmavej izby, prikrývka a osvetlené väzenské nádvorie, do ktorého Rubašov vidí priamo zo svojej cely – jej prostredníctvom špecificky komunikuje, v nej očakáva ortieľ a postupne sa začne domnievať, že psychologická konštelácia dozorcov a väzňov slúži na ešte väčšiu deštrukciu.

Čo ako čitateľ tušíme – režim chce, aby trpel paranojou, aby prestal dôverovať starým priateľom, aby v každom kúte tušil nepriateľa, a tým nech trpí. Rovnako ako číslo jeden. Hlava celej ideológie. Rubašov je však odovzdaný, pomerne pokorný, navyše – protiváhou, slizkým katom je jeho známy. Zďaleka nie je mučeníkom. Je však adeptom na zlomenie a to je príkra, perspektívne tragická úloha. Nie však pre kohosi, kto je vo svojom tele, názore, a teda aj na duchu konzistentný.

„Keď sa na zemi objavil prvý neandertálec, opice sa museli veľmi smiať. Vysoko kultivované opice sa graciózne hojdali z konára na konár; neandertálec bol neokrôchaný a prilepený o zem. Opice žili v dostatku a mieri, veselo a hravo alebo pri filozofických úvahách chytali blchy; neandertálec temne šliapal svetom a mlátil okolo seba kyjakom. Opice naňho pobavene hľadeli zo svojich vrcholcov, cvičili nad hlavou a hádzali naňho orechy. Niekedy ich chytala hrôza: kým ony esteticky a strojene konzumovali plody a nežné rastlinky – neandertálci žrali surové mäso, zabíjali zvieratá a samých seba. Rúbali stromy, ktoré tu stáli odpradávna, hýbali kamene z ich posvätných miest a porušovali všetky zákony a tradície pralesa. Boli neokrôchaní, krutí a nezvierací – zo stanoviska vysoko kultivovaných opíc to pôsobilo ako barbarský historický úpadok. Keď posledné žijúce šimpanzy uvidia človeka, dodnes ohŕňajú nos…“ (s. 204)


Arthur Koestler: Tma na poludnie

Brak, 2023

Preklad: Miloslav Szabó

Zobraziť diskusiu (0)