"Vstane a jde pryč. Zapomene si žabky, nechala je válet pár metrů odtud, na schodech bazénu, ale neřeknu jí to."

Autorka Samanta Schweblin vo vetách zanecháva miznúce detaily času. Postavy sa za nimi obracajú v núdzi zúfalstva, a tak si vytvárajú súvislý obraz pamäti.Tá utlmuje pomalosť odchodu pri doznievajúcom vedomí. Rekonštrukciou zdanlivo bezvýznamných udalostí sa v ťažkostiach postáv mení na čosi skutočné, čo bývalo hmatateľné a prítomné. Fungovalo vlastným poriadkom a vzťahom k okoliu. Práve vzťahy pôsobia bezvýznamne a chladne, pretože podstatné sú len ich fragmenty v zvyšnom čase.

Samanta Schweblin kreatívne ohýba vizuálne podobenstvá a necháva dostatočný priestor na čitateľskú interpretáciu. Nachádza v osude momenty s ktorými sa nedá hýbať a postavy musia apaticky vyčkať koniec. V jej postmodernom románe nie je priestor pre tragické náreky. Psychológia protagonistov sa nachádza na mŕtvom bode, akoby ich autorka dopovala silnými dávkami sedatív a nie sú schopné významnejšie konať.

Vo svojich zlomových situáciách rezignujú na oporné body. Sú obkolesení nadbytočným štandardom. Ten stráca svoje účinky, pretože sa mení na tragikomickú kulisu vo fádnosti smutného dňa. Vnáša do deja podoby argentínskeho vidieka bohatého na honosnejšie sídla, kde sú na záhradách bazény, exotické zvieratá, za ktoré majitelia flegmaticky utrácajú tisícky peso.

Napriek esteticky príjemnej podobe života sa na pôdoryse tejto krajiny vytvára hybridný obraz väzenia. Jeho múry sú prepojené asfaltovými cestami, dá sa v ňom slobodne hýbať a komunikovať, ale všetko spomínané sa s potrebami ľudí míňa. Svoje úlohy si začínajú uvedomovať až vo vrcholných fázach ohrozenia.

preklad: Dita Aguilera, Kosmas 2019

Recenznú knihu poskytlo nakladatelství Kosmas.

Zobraziť diskusiu (0)