Všeličo o sekvojovcoch a čase
Jón Kalman Stefánsson
Dedko zavolá svojmu bratovi básnikovi a tak získam vedomosti, ktoré Helge nemá; nadchádza čas stretnutia.
Helge nemá záujem bratov stretnúť, čo sa z toho naučím, spýta sa pohŕdavo.
Vtom dostanem nápad, idem za dedkom: Dedko, oslovím ho a rozhodnem sa vyložiť karty na stôl, dedko, potrebujem vedieť niečo, čo nevie Helge, ale zároveň to je veľké a zaujímavé, inak to je nanič.
Dedko, veru, dedko! Mnohí iní dedkovia by sa spýtali: Čo je nanič? Iba by niečo odsekli alebo sa snažili zakryť zúfalú skutočnosť, že hoci dedkovia prežili dlhý život, mnohých poznali, už päťdesiat rokov čítajú noviny, predsa toho vedia menej než desaťročný chlapec.
Dedko zvraští čelo, rozmýšľa. Dedko, ty si taký inteligentný. Dedko sedí vo svojom kresle, odloží knihu, Gunnar Gunnarsson, prozaické dielo VII. Pán biskup Jón Arason je mŕtvy, tí prekliati surovci ho aj s obidvomi synmi popravili. Posledné slová pán biskup vyslovil v latinčine, s dedkom síce latinsky nerozumieme, ale vieme, že umrel s veľkou poctou, aj jeho syn Ari, ktorý bol úplne skvelý, mal toľko dobrých hlášok, na rozdiel od svojho brata, otca Björna, ten plakal a sťažoval sa, dočerta, to sa mi zdalo také bezcharakterné a neodpustil som mu to, nech sa dedko akokoľvek snažil ho obhajovať. Teraz dedko číta román, čo nasleduje po tom o pánovi biskupovi Jónovi, volá sa Čierny vták, strašne napínavý, tridsaťčlenná skupina zloduchov na koňoch cvála naprieč horami a krajmi, všetko ničia a rozbíjajú, lúpia a drancujú, mlátia a zabíjajú a nikto sa proti tomu neodvažuje nič podniknúť, nikto okrem Eyjólfa Kolbeinssona, odvážneho a ľstivého, ktorý sa im postaví do cesty, pričom sa zaoberá ešte nejakým nepodstatným kriminálnym prípadom. Strašne dobrá kniha, Tarzan s Ľahkou nohou pribehnú do obývačky a chcú z Čierneho vtáka počuť viac, ich prosíkanie púšťam jedným uchom dnu, druhým von. Dedko, nepočúvaj ich, musíš prísť s niečím rukolapným, historickým, niečím, čo Helge ešte nevie. Dedko zvraští obočie, Tarzan s Ľahkou nohou zmiznú, tvária sa naduto.
Dedko si naplní fajku, zapáli si. V tom čase tabak nebol zdraviu priveľmi škodlivý a preto sa mohlo fajčiť hoci aj v prítomnosti detí, v tom čase na fajčenie nikto neumieral, nanajvýš zopár jednotlivcov, až oveľa neskôr sa podarilo o tabaku všeličo dokázať, a potom ľudia samozrejme začali hromadne umierať.
Dedko premýšľa.
Dedko zavolá babku.
Dedko s babkou premýšľajú.
Babka povie, to neni zdravé s tým klukom, a má na mysli Helgeho, a predsa si nám pomohla, babi, to bolo super. Pochopila si vážnosť situácie, a to u dospelých nikdy nie je samozrejmé. Ví väčšinu toho, čo se píše v knihách, ale ví, čo je nové, niečo veliké, čo se stalo nedávno?
Dedko začne rozmýšľať o vojne vo Vietname. Vietnam je hrozne ďaleko, nachádza sa v podstate na opačnej strane zemegule, ale možno si spomínate, že hlboko v tamojšom lese leží nórska ruka. Vojna vo Vietname skončila len nedávno.
Dedko zatelefonuje svojmu bratovi básnikovi.
Dedko: Vie o tej vojne úplne všetko.
Babka: Tvůj brat je extrémista.
Dedko vytočí telefónne číslo, básnik zodvihne. Dedko ide priamo k veci, lebo vie, že je to dôležitá vec. Dedko, zrejme patríš medzi najlepších dedkov v dejinách, mal si dostať vyznamenanie, mali ti postaviť sochu. Dedko si vyžiada informácie o vojne vo Vietname, ale niečo rukolapné, niečo, čo presahuje názory, presahuje politiku. To nemal říkat, zamrmle babka a okamžite si všimneme unavený výraz, ktorý sa rozhostí na dedkovej tvári. Jeho brat, básnik, rozpráva príliš hlasno, dedko si drží slúchadlo kúsok od ucha, potom ho odloží, vyberie z poličky knihu, zodvihne slúchadlo. Na akej strane, spýta sa... mám to celé prečítať? ... Nahlas? ... Dedko číta báseň svojho brata, o oceánoch bolesti, čo zaplavujú lesy, ale nikde sa nespomína nórska ruka. Trochu dlhá a nudná báseň, podotkne dedko, bola by oveľa lepšia, keby sa rýmovala a obsahovala aliteráciu, jej posolstvo by ľahšie preniklo k čitateľovi. Babka rozhodí rukami. Dedko sa s bratom začne hádať, či je rým potrebný alebo nie. Začínam si zúfať. Babka napíše zopár slov na lístok, podá ho dedkovi, ten povie, počuj, braček, a keď o päť minút neskôr položí slúchadlo, má rukolapné informácie o veľkosti vojenských jednotiek, významných bitkách, menách vojenských veliteľov a nasledujúce ráno predostriem Helgemu ponuku: Ak sa mi podarí položiť mu tri otázky o významných svetových udalostiach, na ktoré nebude vedieť odpovedať, musí sa stretnúť s bratmi. Helge zaváha, tuší pascu, ale istota, povýšenectvo predchádzajú jeho pád. Usmeje sa, ale stanoví si podmienku; spolu nanajvýš desať otázok a ak tri z nich nebude vedieť zodpovedať, stretne sa s tými hlupákmi. Súhlasím. Som čertovsky zákerný. Najprv sa spýtam na vojnu, čo pred mnohými rokmi zúrila v Kórei. Kórea sa nachádza ešte ďalej než Vietnam, ak je to vôbec možné. Štyri otázky a Helge všetky zodpovie. Potom začnem s Vietnamom. Helge odpovie na prvé dve, potom začne jachtať. Som vo svojej zákernosti ohľaduplný a využijem všetkých desať otázok. Habkajúc musí priznať porážku, je celý červený, vôbec sa na mňa nedíva prívetivo, ale je mi to úplne jedno, presadil som si svoje.
Všeličo o sekvojovcoch a čase
Stefánsson Jón Kalman
Má desať rokov a chystá sa na svoje prvé dobrodružstvo – cestu lietadlom k starým rodičom do Nórska – v čase, keď v 70. rokoch 20. storočia „z Islandu cestovali do zahraničia len letušky a politici“. Dlhé letné prázdniny na „horúcom“ juhu, neďaleko Stavangeru, kde – na rozdiel od Islandu – sú stromy a muži v šortkách a čoskoro aj noví priatelia.
Kúpiť za 16,92 €