Hneď na úvod si dovolím prejsť do subjektívnej roviny a skonštatovať, že sa prikláňam skôr k druhej možnosti. Moja prvá reakcia po vypočutí zoznamu v Rádiu Devín by sa dala charakterizovať ako zmes zmätenia, pochybností a sklamania. A to aj napriek tomu, že dva tituly minuloročnej prozaickej produkcie, ktoré osobne považujem za najzaujímavejšie (román Som Paula Ondreja Štefánika a novelu Barbora, boch & katarzia Ivany Gibovej) porota vo svojom rozhodnutí nevynechala. Nejde teda o pocit „prehry“ v duchu prežívania športového fanúšika, ktorému z majstrovstiev vypadne jeho obľúbený tím – za problematický považujem skôr celkový obraz, ktorý finálová desiatka Anasoft litery 2017 komunikuje. Nechcem – a ani nemám prečo – spochybňovať kompetentnosť odbornej poroty, ktorej členov si mimoriadne vážim, predsa však považujem za dôležité poukázať na niektoré rozporuplné aspekty jej rozhodnutia.

Nejdem sa podrobne pristavovať pri všetkých tituloch, predsa však skúsim byť o niečo konkrétnejší. Azda najväčší rozruch spôsobilo zaradenie žánrovej Trhliny Jozefa Kariku. Ak sa vrátim k v úvode spomínanej tlačovej správe, z vyjadrenia poroty sa dozvedáme, že „dobre napísaná žánrová literatúra môže byť presvedčivejšia ako menej zvládnutý pokus o umelecký text, i keď s vyššími ambíciami.“¹ Takéto uvažovanie osobne nepovažujem za problematické, predsa však poukazuje na rozdiel medzi tým, ako Anasoft literu vníma verejnosť, a ako sa profiluje vo svojom štatúte – napriek tomu, že oficiálne ide o ocenenie za najlepšie pôvodné slovenské prozaické dielo (bez bližšej špecifikácie), finalisti doterajších ročníkov naznačovali skôr užšie zameranie na umeleckú prózu. Zaradenie žánrového titulu môže takéto chápanie ceny produktívne narušiť, zároveň je však mierne v rozpore s vyjadrením porotcu Jána Gavuru, ktorý v rozhovore pre .týždeň okrem iného hovorí: „cieľom Anasoft litery je vybrať knihu, ktorá je výnimočná a pri ktorej je výnimočná aj snaha dosahovať umeleckú hodnotu.“² O tom, či primárne žánrová literatúra do finálovej desiatky ceny patrí alebo nie, by sa dalo diskutovať dlho, túto otázku však nepovažujem za najdôležitejšiu.

Oveľa zaujímavejšie vyznieva rozhodnutie poroty vynechať niektoré mená, ktoré vo výbere očakávame už takmer automaticky (čo, samozrejme, ešte nemusí byť predpokladom kvalitného diela, predsa však môžeme oprávnene očakávať istú hodnotu) – za všetko spomeniem Maroša Krajňaka s jeho novou prózou Pogodowitz (ktorú považujem za výrazný kvalitatívny nárast oproti predchádzajúcim trom, do finále ceny doposiaľ vždy zaradeným autorovým titulom), Janu Bodnárovú s románom Náhrdelník / Obojok či Moniku Kompaníkovú s novelou Na sútoku. Hoci najmä posledný titul považujem v kontexte autorkinej tvorby za slabší, domnievam sa, že všetky tri menované diela vzbudzujú oveľa menšie kvalitatívne pochybnosti než viaceré knihy z finálového výberu. Na tomto mieste by bolo možné oponovať argumentom subjektívneho vkusu mňa, ako aj poroty – ten, samozrejme, do istej miery musíme brať do úvahy, nedovolil by som si ho však povýšiť nad viaceré objektívne hodnotiace kritériá, na ktoré koniec koncov poukazuje aj doterajšia kritická reflexia titulov. Téma objektivity v hodnotení literatúry je však opäť natoľko komplexná, že sa pri nej nebudem ďalej pristavovať, a v krátkosti spomeniem ešte niekoľko problematických otázok.

Vo vyhlásení poroty sa ďalej dozvedáme, že „Vydanie niektorých titulov pôsobilo unáhlene a potrebovali by precíznejšiu autorskú a redakčnú prácu“. Opäť rozporuplné vyjadrenie; najmä, ak ho konfrontujeme s konkrétnymi titulmi finálovej desiatky. Stačí, ak napríklad nazrieme do debutovej prózy Jakuba Juhása Novoročný výstup na Jaseninu, ktorá je následkom slabej jazykovej stránky a redakcie chvíľami bohužiaľ až nečitateľná – a to v miestach, kde iba ťažko môžeme hovoriť o autorskom zámere. Juhásova novela však vo finálovej desiatke nie je jedinou takto problematickou knihou.

Aby som však neznel iba kriticky: diskusia, akú podnietila tohtoročná prekvapivá desiatka, tu nebola už dávno. O slovenskej próze sa veľa hovorí – koniec koncov, kedy naposledy prebúdzala domáca literárna scéna toľko vášní a živého dialógu?

Od vyhlásenia finalistov Anasoft litery 2017 neprešiel deň, kedy by sa ma niekto neopýtal, čo si o zostave myslím. Ak bol zámer poroty (aj) takýto, ak naozaj išlo o to prekvapiť a ukázať, že s niektorými vecami nemôžeme automaticky počítať, neostáva mi nič iné, iba uznanlivo kývnuť hlavou. Za reprezentatívny výber desiatich najlepších próz však môžem tohtoročnú finálovú desiatku – najmä v porovnaní s tou minuloročnou – považovať iba ťažko.

1http://www.anasoftlitera.sk/sk/aktuality/desiatka_...

2https://www.tyzden.sk/kultura/37753/vnimat-to-co-s...

Michal Tallo

Zobraziť diskusiu (0)