Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Východ

Keď sa koncom osemdesiatych rokov začalo sovietske impérium drobiť na márne kúsky, Východný blok žil v očakávaní rýchlych spoločenských zmien, ktoré mali priniesť demokratické uvoľnenie do skostnatených a dosluhujúcich komunistických režimov. Po takmer troch dekádach od „Veľkého reštartu“ sme všetci mali dostatok času vyskúšať si lesk a biedu slobody „na východný spôsob“ viac než dostatočne. Každý nejako, v rozmedzí od nebeských výšin blahobytu po úplný existenčný suterén. Niekto si jednoducho hovie ako prasa v žite, niekto skáče od zúfalstva z mosta, niekto viac-menej zdarne lavíruje kdesi medzi tým a niekto o tom všetkom píše.

Jednu mimoriadne zaujímavú záležitosť zachytávajúcu zrážku starých režimov a nových poriadkov pred malým časom vypustilo kultové MM-ko. Má názov Východ a spís(k)al ju nezameniteľný poľský bard, celoživotný tulák a večný rebel Andrzej Stasiuk.

Pozoruhodný je už aj samotný proces, akým kniha vznikala. Stasiuk dostal od svojho francúzskeho vydavateľa ponuku na menšie propagačné turné, ktoré s vďakou odmietol a radšej sa vydal do moldavského Kišineva. Následne sa rozhodol cestovať stále ďalej a ďalej na východ. Postupne prešiel prakticky všetky periférne oblasti nezničiteľného Sovietskeho zväzu. Túlal sa po bývalých zväzových stredoázijských republikách. Zašiel až na Sibír a ruský Ďaleký Východ i do ľudoprázdnych stepí a púští Mongolska. Neobišiel ani Čínu a, pochopiteľne, nevynechal ani rodné Poľsko. Z jednotlivých cestovateľských tripov skladá osobitú mozaiku či akúsi koláž rôznych ľudských osudov, ktorých spoločným menovateľom je život v postsocialistickej (postsovietskej) časti sveta. Ako neposedný nomád putuje týmto absurdne veľkým priestorom, akoby nanovo potreboval objavovať to, čo bolo. To, čo formovalo podstatnú časť jeho života a to, čo z toho nakoniec zostalo.

Pokúša sa nejakým spôsobom obsiahnuť dopad historických otrasov, ktoré v dvadsiatom storočí formovali identitu územia pokrývajúceho zhruba šestinu planéty a ponímajúceho neuveriteľne pestrú zmes národov a etník, vyznávajúcich nespočetné množstvo vierovyznaní a životných filozofií. Týmto všetkým mala byť nanútená jediná viera v neomylné božstvo so sídlom v Kremli, ktoré ich (nás) malo priviesť k najsvetlejším zajtrajškom, kde už dnes znamenalo včera a... a tak... A tak je len logické, že Stasiukom zachytené obrazy súčasnosti prinášajú len veľmi neutešené výpovede o týchto utopistických víziách, následky ktorých už budú najskôr trvalé a nedozierne.

Východná neuchopiteľnosť akoby sa premietla i do formálneho spracovania. Stasiuk pracuje s pomerne rôznorodou škálou výrazových prostriedkov, ktoré vskutku originálnym spôsobom pretvára na svoj obraz a vychádza mu z toho skutočne len ťažko zaraditeľná próza. Svojrázne kombinuje čistokrvný cestopis a reportážne prvky, ktoré tu dostávajú podobu akejsi románovej eseje, naplnenej postrehmi, spomienkami a hlbokými reflexiami. Osobné skúsenosti zasa konfrontuje s pohľadmi ďalších zúčastnených, hlavne potom s najbližšími rodinnými členmi. Rozprávanie samotné má značne nelineárny charakter, takže čitateľ musí byť naozaj pozorný, aby sa vedel zorientovať v popisovanom priestore i čase. Stasiuk nikomu nič neuľahčuje, takže výsledný text je síce kratší, ale obsahovo plný a hutný. (Vďaka tej hutnosti sa mi to darilo čítať tempom asi desať až pätnásť strán za deň, čo rozhodne berte ako kompliment). Všetko sa nesie v nostalgickom duchu, ktorý však vôbec nevyznieva pozitívne. Skôr naopak, prevláda vyložená bezútešnosť, pocity melancholickej bezvýchodnosti či úplnej rezignácie pred šedivou každodennou postsovietskou rutinou, z ktorej niet úniku.

Toto nie je odpočinkové čítanie (z tohto určite nezbohatne). Stasiuk ako správny „Jack Kerouack vyrobený v socialistickom Poľsku“ píše o ceste. O ceste k sebe samému a v prvom rade pre seba samého. Je to neľahké a nekonformné, ale nesmierne zaujímavé putovanie nezmerným Východom, ktorého som sa veľmi rád zúčastnil z pohodlia obývačkovej pohovky. Poetika, ťažoba, zmar, zima, tlak. V hodvábe zabalený parný valec. Famózna záležitosť.

Andrzej Stasiuk: Východ

Vydal: Slovart 2017 (edícia MM)

Preklad: Tomáš Horváth

216 strán

Zobraziť diskusiu (0)

Východ

Východ

Andrzej Stasziuk

Andrzej Stasiuk sa radí medzi najprekladanejších poľských prozaikov. Jeho najnovší román Východ je knihou-vyznaním, čistou ako špiritus, vybielenou ako kosti kôz na púšti Gobi a zahmlenou ako nejasné spomienky na detstvo v poľskom Podlesí.

Kúpiť za 11,66 €

Podobný obsah

Kazuo Ishiguro: Súmrak dňa

Recenzie

Kazuo Ishiguro: Súmrak dňa

Na Kazuovi Ishigurovi je „japonská“ skutočne iba jeho vizáž. Svetoznámy spisovateľ totiž celý život žije a tvorí vo Veľkej Británii. Ide o mimoriadne úspešného autora, keďže prakticky každá jeho práca získala nejakú významnú cenu. Tento pozoruhodný talent si všimla i švédska Kráľovská akadémia a v roku 2017 sa rozhodla udeliť mu najvýznamnejší primát: Nobelovu cenu za literatúru. Jedným z jeho najznámejších titulov je skvelá kniha s názvom Súmrak dňa, podľa ktorej bol nakrútený aj rovnomenný oscarový film. U nás vyšla v Ikare/Odeone v podarenom preklade od Petra Kerlika.

Rudolf Sloboda: Krv

Recenzie

Rudolf Sloboda: Krv

„Zelená edícia“ vydavateľstva Slovart je veľká vec. Iste, je to len familiárne pomenovanie, no priaznivci Rudolfa Slobodu s určitosťou ocenia, že súborné prozaické dielo otca modernej slovenskej tvorby už niekoľkým rokom dostáva krásnu edičnú rovnošatu. Ako vám postupne pribúdajú jednotlivé kúsky, v knižnici sa utešene rozrastá upokojujúca zeleň.

Trošku o Štúrovi

Správy

Trošku o Štúrovi

Štúr, Štúr. Prečo si len Štúr? Veď lebo potrebujeme národných hrdinov. Čo, máme sa donekonečna oháňať tým terchovským zbojníkom Jánošíkom? Koniec koncov dlho ani nezbíjal. Ani nie dva roky. Ale je pevnou súčasťou dejín, náš národný outlaw, räuber, rapinatore, ladrón, bandyta – ako priamočiaro hovoria bratia Poliaci. Ináč v každom jazyku sa dosť blbo vysvetľuje, že prečo práve takáto osobnosť stmeľuje naše povedomie.