Jednu mimoriadne zaujímavú záležitosť zachytávajúcu zrážku starých režimov a nových poriadkov pred malým časom vypustilo kultové MM-ko. Má názov Východ a spís(k)al ju nezameniteľný poľský bard, celoživotný tulák a večný rebel Andrzej Stasiuk.

Pozoruhodný je už aj samotný proces, akým kniha vznikala. Stasiuk dostal od svojho francúzskeho vydavateľa ponuku na menšie propagačné turné, ktoré s vďakou odmietol a radšej sa vydal do moldavského Kišineva. Následne sa rozhodol cestovať stále ďalej a ďalej na východ. Postupne prešiel prakticky všetky periférne oblasti nezničiteľného Sovietskeho zväzu. Túlal sa po bývalých zväzových stredoázijských republikách. Zašiel až na Sibír a ruský Ďaleký Východ i do ľudoprázdnych stepí a púští Mongolska. Neobišiel ani Čínu a, pochopiteľne, nevynechal ani rodné Poľsko. Z jednotlivých cestovateľských tripov skladá osobitú mozaiku či akúsi koláž rôznych ľudských osudov, ktorých spoločným menovateľom je život v postsocialistickej (postsovietskej) časti sveta. Ako neposedný nomád putuje týmto absurdne veľkým priestorom, akoby nanovo potreboval objavovať to, čo bolo. To, čo formovalo podstatnú časť jeho života a to, čo z toho nakoniec zostalo.

Pokúša sa nejakým spôsobom obsiahnuť dopad historických otrasov, ktoré v dvadsiatom storočí formovali identitu územia pokrývajúceho zhruba šestinu planéty a ponímajúceho neuveriteľne pestrú zmes národov a etník, vyznávajúcich nespočetné množstvo vierovyznaní a životných filozofií. Týmto všetkým mala byť nanútená jediná viera v neomylné božstvo so sídlom v Kremli, ktoré ich (nás) malo priviesť k najsvetlejším zajtrajškom, kde už dnes znamenalo včera a... a tak... A tak je len logické, že Stasiukom zachytené obrazy súčasnosti prinášajú len veľmi neutešené výpovede o týchto utopistických víziách, následky ktorých už budú najskôr trvalé a nedozierne.

Východná neuchopiteľnosť akoby sa premietla i do formálneho spracovania. Stasiuk pracuje s pomerne rôznorodou škálou výrazových prostriedkov, ktoré vskutku originálnym spôsobom pretvára na svoj obraz a vychádza mu z toho skutočne len ťažko zaraditeľná próza. Svojrázne kombinuje čistokrvný cestopis a reportážne prvky, ktoré tu dostávajú podobu akejsi románovej eseje, naplnenej postrehmi, spomienkami a hlbokými reflexiami. Osobné skúsenosti zasa konfrontuje s pohľadmi ďalších zúčastnených, hlavne potom s najbližšími rodinnými členmi. Rozprávanie samotné má značne nelineárny charakter, takže čitateľ musí byť naozaj pozorný, aby sa vedel zorientovať v popisovanom priestore i čase. Stasiuk nikomu nič neuľahčuje, takže výsledný text je síce kratší, ale obsahovo plný a hutný. (Vďaka tej hutnosti sa mi to darilo čítať tempom asi desať až pätnásť strán za deň, čo rozhodne berte ako kompliment). Všetko sa nesie v nostalgickom duchu, ktorý však vôbec nevyznieva pozitívne. Skôr naopak, prevláda vyložená bezútešnosť, pocity melancholickej bezvýchodnosti či úplnej rezignácie pred šedivou každodennou postsovietskou rutinou, z ktorej niet úniku.

Toto nie je odpočinkové čítanie (z tohto určite nezbohatne). Stasiuk ako správny „Jack Kerouack vyrobený v socialistickom Poľsku“ píše o ceste. O ceste k sebe samému a v prvom rade pre seba samého. Je to neľahké a nekonformné, ale nesmierne zaujímavé putovanie nezmerným Východom, ktorého som sa veľmi rád zúčastnil z pohodlia obývačkovej pohovky. Poetika, ťažoba, zmar, zima, tlak. V hodvábe zabalený parný valec. Famózna záležitosť.

Andrzej Stasiuk: Východ

Vydal: Slovart 2017 (edícia MM)

Preklad: Tomáš Horváth

216 strán

Zobraziť diskusiu (0)