Oboma sa tiahne rozčarovanie z výsledkov referenda a z momentálnej spoločenskej situácie. Ústami jednej z postáv v aktuálnom románe obviňuje vládu, že neurobila nič, aby od posledného hlasovania zmiernila zúrivosť ľudí a miesto toho používa hnev na vlastný politický prospech. Čo je podľa nej podarený fašistický trik a nebezpečná hra. Neopomenula ani za vlasy pritiahnuté prejavy Donalda Trumpa. Romány riešia spoločné témy rodiny, politiky a umenia, spája ich poetický štýl, metaforickosť a hra so slovami, no príbehy i postavy sú úplne odlišné. V Jeseni sme boli svedkami neobyčajného priateľstva dvoch generačne vzdialených ľudí, v Zime sa ocitneme v kruhu rozvadenej rodiny. Politický a spoločenský rozmer sa rozšíril o tému ekológie.

Duchovia nie sú mŕtvi, nie tak celkom

Boh bol mŕtvy: na začiatok. Aj romantika bola mŕtva. Rytierskosť bola mŕtva. Poézia, román, maľba, všetko bolo mŕtve, i umenie…. Pesimistické slová, ktorými sa začína dej románu o skutočných ľuďoch v skutočnom čase na skutočnej zemi (haha, zem už je tiež mŕtva), vnášajú do príbehu atmosféru chladného ročného obdobia. Kedysi bolo všetko inak, no v súčasnosti je pravá zima minulosťou a o snehových vločkách ľudia už len snívajú.

Je teplý slnkom zaliaty predvianočný deň. Bývalá podnikateľka, šesťdesiatročná Sophia Clavesová sa v úvode prihovára hlave bez tela. Vznáša sa popri nej, vyžaruje vľúdnosť a ponúka vetvičku cezmíny. Sophia sa nebojí. Je k hlave láskavá, snaží sa s ňou komunikovať, hoci neodpovedá. Čo to má znamenať? Azda je šialená? Nie, nie je. Iba starne, desí ju mnoho vecí a zatrpknutosť sa tvári ako najlepšia priateľka. Tridsať rokov nekomunikuje so svojou sestrou Iris a syna Arta vidí sporadicky. Môže byť hlava stelesnením materského zlyhania alebo naštrbeného vzťahu so sestrou? Môže. Ale aj vianočným duchom, či symbolom dieťaťa z kolied, o ktorých je v príbehu reč. Tak ako v Dickensovej Vianočnej kolede ožíva duch minulosti, aj so Sophiou sa pri niekoľkonásobnom odbíjaní polnoci vraciame do detstva a mladosti, kedy bola rodina ešte súdržná. Pri štedrovečernom stole v súčasnosti je všetko úplne iné.

Rozdielnosť názorov spôsobuje veľké škody

Sophia, uväznená v spomienkach, pozýva na vianočnú večeru svojho syna. Art píše blog o umení v prírode, nakoľko tá podľa neho ešte nie je chránená copyrightom. Paradoxom je, že sa jej na hony vyhýba a jeho turistickým sprievodcom je google. Keď konečne napadne sneh, chce písať o ňom. Túži po snehových vločkách a poriadnej zime. Bývalá priateľka Charlotte ho obvinila, že jeho blog je bezvýznamný, spiatočnícky, nepolitický a jeho duša mŕtva. Nespomína ohrozené svetové zdroje, vojny na vode, plasty v mori či topenie ľadovcov. Len vymyslené hlúposti.

Nechce ísť k matke sám, preto zaplatí záhadnej prisťahovalkyni Lux, aby s ním absolvovala návštevu. Spolu vymyslia plán na zmierenie Sophie so sestrou a potajomky pozvú k štedrému stolu aj Iris. Hoci tá bola vždy rebelkou a zanietenou aktivistkou, je milá, vtipná a ľudská. V roku 1981 sa neváhala spolu s ďalšími ženami pripútať k plotu pri Greenham Common, aby prejavila svoj odpor k jadrovému zbrojeniu a umiestneniu rakiet stredného doletu v krajine. Momentálne sa angažuje v utečeneckých táboroch. Sophia je, naopak, celý život tá múdra, pragmatická, politicky krátkozraká, vlažná k akýmkoľvek protestom.

Vianočná večera ako zo Shakespeara

Príbuzní za stolom sa v jednom kuse hádajú a doťahujú o minulosti, o politike, súčasnej situácii v krajine, o hraniciach a utečencoch. Atmosféra v izbe je napätá. Lux konštatuje, že jej miestnosť pripomína časť zo shakespearovskej hry Cymbelin, kde vládnu zatrpknutosť, chaos, lži, a kde sa každý tvári, že je niekým alebo niečím iným, kde ľudia žijú v tom istom svete, no každý sám. Presne ako naši románoví hrdinovia. Keby boli ochotní vyjsť zo seba, počúvať a vidieť, čo sa deje okolo, zistili by, že všetci sú súčasťou tej istej hry. Dôvodom, pre ktorý sa rozhodla prísť do Británie, je fakt, že ak spisovateľ z tejto krajiny dokázal vniesť taký šialený a nenávistný chaos do takej pôvabnosti akou je Cymbelin na konci, kde sa všetko urovná a všetky klamstvá odhalia a všetky straty nahradia, tak potom sa tu bude musieť dobre žiť. Paralela so situáciou v Británii po brexite je zjavná. Aj krajina je názorovo rozdelená a autorka do románu vkladá nádej, že tak ako v hre, aj v Británii sa nenávistné rozpory urovnajú a zavládne jar.

Nie všetky pravdy sa dostanú cez zaťaté päste

Odhalenie tajomstiev a odpustenie krívd minulosti je na dosah, pretože cudzinka Lux sa stáva svetielkom v temnom šestnásťizbovom dome. Je ako dobrý anjel, ktorý prináša uzmierenie. Snaží sa zbúrať neviditeľné múry medzi rodinnými príslušníkmi.

Nečakajte hysterickú výmenu názorov a nudné vyjedanie vianočného pečiva. Autorkina fantázia nepozná hranice. V deji sa vyskytne ďalší surreálny prvok. Art nad sebou zbadá obrovský kus skaly. Je záhadný, zelený a dotieravý ako Sophiina hlava z úvodu románu. Vidí ho iba on. Halucinácia je dokonalá, piesok a štrk mu padajú do vlasov. Keďže do prírody nechodí, asi prišla príroda za ním. Ako zelený rytier na koni. Alebo sa nad ním zjavil kus Británie? Aj Art totiž zdieľa matkin odstup od všeobecného diania a možno pod obrovským kusom zeme precitne. Kde by sme boli bez našej schopnosti vidieť za to, čo sa od nás očakáva, že máme vidieť?

Už ste hľadali veľkonočné vajíčka v románoch?

Mnoho autorov sa vyžíva v tom, že poukrývajú vo svojich dielach narážky a skryté odkazy na iné romány. Pre tento fenomén sa zaužíval výraz easter eggs. Ali Smith ich v texte pre zdatných hľadačov vysypala plný košík. Čerpá z mnohých kultúrnych diel, či už je to hudba, film, literatúra, alebo umenie. (...)

------

Celý článok nájdete v aprílovom SME Magazíne o knihách a na blogu Sieťovka.sk

Zobraziť diskusiu (0)